Huayna Picchu - kruta sestra Machu Picchu
...Kamenný chodník nemilosrdne stúpa pod prudkým sklonom. Na niektorých miestach je taký úzky, že by sa tu dvaja ľudia určite neobišli. Vlhký vzduch sa pri fyzickej námaha zrazu javí ešte hustejší a do pľúc akoby tekuto stekal. S každým ďalším vlhkým kamenným schodom pribúdajú aj kvapky potu, ktoré nám po línii chrbtice stekajú až tam, kde sa ochotne vpijú do trička alebo nohavíc a namiesto šteklenia nás mokro chladia. Do nepravidelne ukladaných a nerovnako vysokých schodov sa snažíme vniesť aspoň približnú pravidelnosť kroku, ale stále ťažšie lapáme po dychu. Vysoká mienka o našej kondičke sa asi po štvrťhodinke hanebne rozplynula, ale bojujeme. Robino začína zaostávať. Ja a Roman nechceme vypadnúť z rytmu, lebo keď zastavíme a vychladneme, tak nás už asi nikto nerozhýbe, takže Robino, keby sa niečo dialo, tak na nás zakrič, veď my isto nebudeme ďaleko, skôr vysoko. Kamenné schody sú nemilosrdné, na niektorých miestach je schod vysoký ako tri normované schody, a musíme sa tak naťahovať, že mám miestami pocit, že nohavice nalepené na spotených stehnách musia na zadku asi prasknúť. Ešte, že mám okolo pása uviazanú mikynu, lenže aj tá ma pri chôdzi tak hreje, že mám istotne mokrý aj celý zadok a to nehovorím o batôžku na chrbte. Antiperspirant už dávno vzdal boj s prírodou a práve nám prišla smska, že aj Robino vzdal boj o vrchol. Vracia sa dolu. Škoda. Takže sme v tom ostali len dvaja. Zhruba po pol hodine výstupu, keď už dolu nedovidíme a vrchol ani netušíme, začínam mať zajačie úmysly aj ja. Mám pocit, že už nevládzem. Mám spotené snáď aj kolená, oblečenie mám o dve kilá ťažšie, všetko sa na mňa lepí a ja by som sa najradšej prilepila na studené schody predo mnou a ostala tam len tak ležať. Mám pocit, že každý nádych musím na konci odhryznúť ako keby som sa snažila vdýchnuť želé. Radšej sa opriem o skalu vedľa mňa a už už idem vysloviť otázku, či sa aj my nevrátime, keď zhora vidím zostupovať starší pár, môžu to byť tak šesťdesiatnici, a veselo sa cestou dolu rozprávajú. Medzi nádychmi sa ich pýtam, či boli až na vrchole a oni veselo odpovedajú, že „Yes, of course“. Tri slová, ktoré účinkujú intenzívnejšie ako kofeín intravenózne. Tak keď to dali tieto ročníky, bola by hanba, keby sme to my vzdali. Vlastná hrdosť vo mne mobilizuje zvyšok síl a ideme ďalej... ;)
