„Do čoho sme sa to nechali uvrtať???“
...vŕtalo nám v hlave, keď sme nalietavali na pristátie na letisku v Ulanbátare. Až teraz nám reálne docvaklo, že sme v Mongolsku a že sa naozaj budeme musieť posadiť do rozhrkanej, hrdzou rozožratej 32 rokov starej Lady v pôvodnom stave bez úprav a tuningu a budeme sa na nej pokúšať dostať čo najbližšie k Slovensku. A keďže už dávno vyprchal účinok whisky, ktorú sme do seba šupli pred nastúpením do lietadla, začalo nás tak trošku štekliť v žalúdku. Ale poďme pekne od začiatku.
V marci tohto roku sme absolvovali šialenú expedičku v Chile a po tom, ako sme sa neupraveným 4x4 autom z autopožičovne dostali do výšky 5933 metrov nad morom na najvyššom stratovulkáne na svete (Ojos del Salado), čím sme asi vytvorili neoficiálny svetový rekord v tejto oblasti, mali sme pocit, že tohtoročnú dávku expedičného cestovania a adrenalínu už máme za sebou. Ale na konci apríla sa na fejsbúku objavila výzva, že sa hľadá niekto, kto by bol dostatočne šibnutý na to, aby sa starým žigulákom, ktorým sa traja chalani zo Slovenska dopravia do Ulanbátaru, vrátil naspäť na Slovensko. A keďže sme nakuknutie do Mongolska mali v pláne (aj keď v úplne inom čase), odohral sa u nás asi takýto rozhovor:
Thunder „Videla si, čo zdieľali Bronkáči?“
Thunderka „Čo?“
„Laďáci hľadajú niekoho, kto im dovezie Vasiľa z Mongolska“
„Ideme?“
„Poďme“
„A nenahovoríme ešte nejakého mechanika? Čo keď sa na tom aute NIEČO pokazí?“
„ČO by sa tam mohlo pokaziť? Tam nie je žiadna elektronika, tam sa môže pokaziť len niečo mechanické a to v krajnom prípade opravím ťažkým kladivom a gurtňami.“
A keďže ani jeden z nás netušil, ako Vasiľ reálne vyzerá a že sa na ňom nebude kaziť NIEČO ale úplne VŠETKO, oznámili sme Laďákom, že my do toho teda ideme.
Keď chalani na svojom profile zverejnil fotky Vasiľovej hrdzou prežratej karosérie, začali nám v hlave hlodať pochybnosti, ale na našej strane sme tento problém rýchlo vyriešili zvýšením počtu pohárov vína pre Thunderku. Keď sa ale Laďáci pochválili informáciou, že v jednom valci motora objavili vodný kameň, nalial si aj Thunder o poznanie viac do pohára na jeho strane stola. No dobre, veď motor vraj vymenia a na tie prežraté podbehy hádam niečo navaria.
Dva týždne pred odjazdom Vasiľa do Mongolska sme sa s týmto technickým a technologickým skvostom zoznámili aj osobne. Až tu sme pochopili podstatu vyjadrenia „sladká nevedomosť“. V garáži Juniorovi spod auta trčali iba členky, Fabo sa motal okolo a škrabal sa za ušami s užívateľským manuálom v ruke a Bereš sa pomerne indiferentne opieral o ďalší žigulák. V interiéri auta nešťastne trčali elektrické káble pripravené potriasť nám rukou, ak by sme sa chceli osobne predstaviť. My sme si rukami radšej potriasli s chalanmi a potom sme už len krútili hlavami. V tomto momente bolo jasné, že sa budeme baliť veľmi úsporným spôsobom, aby sme, keď Vasiľ dodýcha, mohli zobrať batohy na chrbát, nohy na plecia a domov to nejak dostopujeme, pretože v tomto momente už vážne pochybujeme o tom, že táto stará kraksňa zvládne vôbec cestu tam a nie ešte aj cestu naspäť.
V marci tohto roku sme absolvovali šialenú expedičku v Chile a po tom, ako sme sa neupraveným 4x4 autom z autopožičovne dostali do výšky 5933 metrov nad morom na najvyššom stratovulkáne na svete (Ojos del Salado), čím sme asi vytvorili neoficiálny svetový rekord v tejto oblasti, mali sme pocit, že tohtoročnú dávku expedičného cestovania a adrenalínu už máme za sebou. Ale na konci apríla sa na fejsbúku objavila výzva, že sa hľadá niekto, kto by bol dostatočne šibnutý na to, aby sa starým žigulákom, ktorým sa traja chalani zo Slovenska dopravia do Ulanbátaru, vrátil naspäť na Slovensko. A keďže sme nakuknutie do Mongolska mali v pláne (aj keď v úplne inom čase), odohral sa u nás asi takýto rozhovor:
Thunder „Videla si, čo zdieľali Bronkáči?“
Thunderka „Čo?“
„Laďáci hľadajú niekoho, kto im dovezie Vasiľa z Mongolska“
„Ideme?“
„Poďme“
„A nenahovoríme ešte nejakého mechanika? Čo keď sa na tom aute NIEČO pokazí?“
„ČO by sa tam mohlo pokaziť? Tam nie je žiadna elektronika, tam sa môže pokaziť len niečo mechanické a to v krajnom prípade opravím ťažkým kladivom a gurtňami.“
A keďže ani jeden z nás netušil, ako Vasiľ reálne vyzerá a že sa na ňom nebude kaziť NIEČO ale úplne VŠETKO, oznámili sme Laďákom, že my do toho teda ideme.
Keď chalani na svojom profile zverejnil fotky Vasiľovej hrdzou prežratej karosérie, začali nám v hlave hlodať pochybnosti, ale na našej strane sme tento problém rýchlo vyriešili zvýšením počtu pohárov vína pre Thunderku. Keď sa ale Laďáci pochválili informáciou, že v jednom valci motora objavili vodný kameň, nalial si aj Thunder o poznanie viac do pohára na jeho strane stola. No dobre, veď motor vraj vymenia a na tie prežraté podbehy hádam niečo navaria.
Dva týždne pred odjazdom Vasiľa do Mongolska sme sa s týmto technickým a technologickým skvostom zoznámili aj osobne. Až tu sme pochopili podstatu vyjadrenia „sladká nevedomosť“. V garáži Juniorovi spod auta trčali iba členky, Fabo sa motal okolo a škrabal sa za ušami s užívateľským manuálom v ruke a Bereš sa pomerne indiferentne opieral o ďalší žigulák. V interiéri auta nešťastne trčali elektrické káble pripravené potriasť nám rukou, ak by sme sa chceli osobne predstaviť. My sme si rukami radšej potriasli s chalanmi a potom sme už len krútili hlavami. V tomto momente bolo jasné, že sa budeme baliť veľmi úsporným spôsobom, aby sme, keď Vasiľ dodýcha, mohli zobrať batohy na chrbát, nohy na plecia a domov to nejak dostopujeme, pretože v tomto momente už vážne pochybujeme o tom, že táto stará kraksňa zvládne vôbec cestu tam a nie ešte aj cestu naspäť.
