Deň 10 - pocta Sergejovi

Noc bola ťažká. Roman aj Lenka celú noc trénovali stíhacie závody na wecko a ráno majú v tvári farbu sýtozelených altajských kopcov. Pri bližšom zisťovaní stavu závodníkov zisťujeme, že Lenka má predsa len na viac a podľa stavu v črevách si plánuje dať ešte niekoľko tréningových dĺžok na trati k záchodu, takže to zatiaľ nevyzerá, že by mohla opustiť ubytovanie. Rozhodne v jej stave sú splachovací záchod a sprcha podstatne lepšie prostredie ako servisácky dvor s latrínou. Takže do servisu ideme iba dvaja a pacient, v tomto prípade je však pacientom Vasiľ. Pred odchodom z izby som si spomenula, že som si niekde do batožiny hodila balenie imódia, čo je veľmi spoľahlivo a pomerne rýchlo zaberajúci liek proti hnačke. Trochu sa bojím povedať to nahlas, mám obavu, že ma noční bežci asi zabijú, že som si nespomenula už včera. Je fakt, že najskôr sa im zaťali päste, ale potom Lenka skonštatovala, že je to možno aj dobre, že som ich nechala celú noc vytrápiť, pretože teraz si budú túto pomoc viac vážiť. Ako pekne sa dajú zaobaliť všetky sprosté slová, ktoré museli mať v tom momente na jazyku ;)
Dvor autoservisu je opustený, nikde nikto, len brány dvojgaráže sú otvorené, takže asi tu už niekto bude. Nakukneme do malej predajne – nikto. Pod UAZom na dvore nikto, dokonca ani pod Buchankou v garáži nikto neleží. Po chvíli sa objaví chlap, ktorý tu bol včera, asi mu šéf nepodpísal ten dovolenkový lístok. O chvíľu zistíme, že je to šéf servisu, takže Roman štartuje servisnú ruštinu a snaží sa vysvetľovať, čo všetko je na našom aute v kritickom a možno aj tragickom stave. Na jednom z budíkov pred volantom mu ukazuje, ako baterka prebíja. Chlap pochopil a ide mrknúť pod kapotu. Zrazu sú pri nás ďalší dvaja mladší chlapi a kukajú do Vasiľa. Premeriavajú baterku a niečo diskutujú. Ok chlapi, prebíjanie nie je jediný problém, ešte sa mrknite sem – Roman im naznačuje, že aj na podvozku treba niečo poobzerať. Chlapom sa na kolená veľmi nechce, naznačujú, že máme dať Vasiľa na zdvihák. Tu nastáva ďalší problém, pretože zisťujú, že Vasiľa vlastne ani nemajú za čo zdvihnúť, pretože štandardné miesta, kam sa umiestňujú držiaky ramien zdviháka sú také prehrdzavené, že tam vlastne už ani nie sú. Roman teda názorne ukazuje, ako treba ramená zdviháku podsunúť až pod nápravy, ináč nám Vasiľa zlomia na polovicu. Nechajú si poradiť a opatrne zdvíhajú červené čudo až po plafón z vlnitého plechu, od údivu takmer zabudnú zastaviť zdvihák a keby som neskríkla, tak by asi došlo k prvej historickej kolízii žiguláka so strechou budovy. Servisáci sú hodnú chvíľu v šoku, ale potom sa rozhýbu a začnú odhadovať, čo všetko bude treba spraviť.
 

Pravé predné rameno je v dezolátnom stave, treba ho vymeniť. Výfukové potrubie je zlomené, treba to zavariť, vzadu je úchyt panhardky na karosérii úplne prehrdzavený. K tomu ešte tá prebíjajúca baterka. Najkratšiu zápalku si asi vytiahol mladý Sergej, berie do ruky veľký kľúč a kladivo a ide sa na to. Skrutkami sa nedá pohnúť ani keď sa na kľúč zavesí celou svojou váhou a nepomáha ani to, že sa tam spolu s ním vešia aj Roman. Trieskanie kladiva má podobný účinok. Rameno sa nedá povoliť. Sergej konštatuje, že všetko treba rezať a že ako by povedal chirurg, tu už pomôže iba amputácia. Vsjo náda rézať (všetko treba rezať). No tak rež, keď treba. Aby sme pomohli Sergejovi zbaviť sa stresu z práce, ktorá ho čaká, žartujeme, že tak zhruba o týždeň by sme chceli byť už doma. Veď to už máme len slabých 6000 kilometrov. Sergejovi aj vypadne skrutkovač z ruky a jednoznačne krúti hlavou: Toto auto nemôže zvládnuť tisíc kilometrov za deň. On chudáčisko netuší, čo všetko toto auto už zvládlo, ale je taký vyplašený, že mu asi všetky podrobnosti nebudeme vešať na nos. Pri pohľade na hrdzou rozožraté podvozkové súčasti sa Sergej pýta, čo budeme robiť, ak sa nám to auto cestou rozsype. A tak sa smejeme, že čo by sa na tomto aute mohlo ešte rozsypať, veď ono už je vlastne úplne rozsypané. Sergej chvíľu čupí pod autom a obzerá si, čo všetko bude musieť alebo môcť povoliť a odrezať. Vyzerá to, ako keby meditoval, alebo sa modlil. Obchádza okolo auta a len tak ticho si šomre: Ja neznáju Ladu, ja znáju Toyotu. (Nepoznám Ladu, poznám Toyotu). No dobre, tak z toho na zdviháku pokojne sprav Toyotu, nám je to fuk, len to pažálsta daj do pojazdného stavu.

Asi po hodine a pol naťahovania sa nakoniec podarilo rameno uvoľniť a nahradiť úplne novým modrým dielom, ktoré v hrdzavom podvozku starej Lady vyzerá absolútne nepatrične, ako keby sa Vasiľ menil na transformera. Keď už raz toto auto nebude, tak to rameno ešte bude. Kým sa Sergej mordoval s výmenou ramena, Romanovi sa podarilo pritiahnuť predné prídavné svetlo, v ktorom ešte ločká hladinka z mongolskej rieky, ktorú sme pred pár dňami brodili. Všetci chlapi v dielni poobzerali a odsúhlasili nové rameno, ide sa na zlomený výfuk. Sergej si natiahol čiernu kuklu a nasadil tmavé okuliare. Aké nezvyklé v porovnaní s mongolskými servisákmi. Smejem sa, že vyzerá ako terorista, ale Sergej v tom má jasno, vraj je to SpecNas style. O pár minút je výfuk tesnivejší než nový, ide sa na odhrdzavenú panhardku.

„Zlatý môj, jediné, čoho sa my momentálne bojíme je, že sa táto kraksňa už ďalej nepohne, takže je nám jedno, či si moslim, kresťan, budhista alebo komunista, len si ty pekne rob svoju prácu ;)“Sergej berie brúsku, pretože kým začne zvárať, musí nejak dostať preč viac ako tri desaťročia hrdze. Iskry lietajú na všetky strany. Roman nápadne poodstúpil o kúsok ďalej a krúti hlavou. Zisťujem, čo sa mu nezdá. Všetko by bolo ok, a Sergej je naozaj šikovný, ale tie iskry lietajú šialene blízko nádrže plnej benzínu a tou flexou sem tam prebehol nepríjemne blízko veľkého prúseru. Aby sme náhodou nemuseli mať výčitky svedomia, Roman Sergejovi naznačuje, že tá nádrž je až po hrdlo plná benzínu. Sergej len mávne rukou a pomedzi iskry zakričí: Ja ľubľu extrem (Milujem extrém). Smejeme sa, že aj my, na čo Sergej len kývne rukou smerom k Vasiľovi a poznamená: Ja vižu (To vidím). A tak sa len rehníme a necháme Sergeja, nech si robí, to v čom je evidentne majster a to má v pláne pri tej nádrži ešte zvárať. Pre tých, ktorí chcú vidieť, ako to prebiehalo, mrknite si video.

O milión iskier neskôr je pozvárané všetko, čo bolo treba spevniť, nádrž je stále plná a tlaková vlna z výbuchu nikoho neodhodila do susedného okresu. Neviem, či sme spokojnejší my, že je auto zasa pojazdné alebo Sergej, že mu Vasiľ zmizne zo zdviháku, tak si len srdečne podávame ruky a potľapkávame ho po ramenách. Následne už len rýchlo vymení starý predpotopný mechanický regulátor vymení za nový elektronický, takže aj dobíjanie funguje ako treba a to znamená, že by sme aj mohli byť schopní vyraziť. Medzitým som hnačkujúcim spolucestujúcim pridelila ďalšiu dávku imódia a zdá sa, že zaberá. Roman už servisácku služobnú latrínu navštevuje s podstatne redšou frekvenciou a Lenka tiež bola schopná dovliecť sa do servisu. Ostáva len zaplatiť asi 4500 rubľov, čo je asi tak 60 EUR za 5 hodín práce a materiál a potom už nám len Sergej plácne dlaňou po prednej kapote a zakričí: A tipjer davaj na Berlin! (A teraz ťahaj na Berlín). A tak sadáme do auta a ťaháme, aj keď naším najbližším cieľom je asi Novosibirsk.

Prechádzame neuveriteľne krásnou krajinou. Ruský Altaj je úplne iný ako mongolský. Hory sú podstatne vyššie, ostrejšie, svahy pokrývajú lesy, vyzerá to tu tak alpsky. V rámci prestávok nám Sergej ukazoval veľa úžasných fotiek okolitej prírody v jeho mobile a my sme si takmer istí, že sem sa raz vrátime.

Prechádzame okolo rozbúrenej rieky, cez ktorú vedie drevený mostík.. Je celý dokrútený a dokrivený. Nie, že by sme po ňom museli ísť, ale vyzerá tak fotogenicky, že si ho proste musíme dať aspoň pre záznam. Vasiľovi to na ňom mimoriadne svedčí. Prechádzame čujským traktom, čo je vlastne celá táto dlhá cesta od Novosibirska až po mongolskú hranicu. O kus ďalej si spravíme zastávku pri pamätníku ruským vojnovým šoférom, aj keď trochu sa čudujeme, že jedným z dvoch vojnových áut na podstavcoch je americký Willis. Kto vie, či mu ešte nevypršali víza.
Cesta nás vedie pomedzi riekou a skalami. V jednom mieste parkuje skupinka áut, zastavíme sa aj my. Na tomto mieste sa na skalách nachádzajú skalné kresby, asi sú veľmi staré a aj veľmi uctievané, pretože na viacerých miestach sa nachádza kopa predmetov zanechaných asi ako obete. Bude v tom niečo so sexualitou a plodnosťou, pretože sprievodca rozpráva nejaké storky, z ktorých aj napriek našej slabej ruštine tušíme nejaké sprosťárny. Uprostred vysokých kopcov sa začína nejako zavčasu stmievať, bude asi lepšie nájsť miesto na kemp. Do Novosibirska to dnes nedáme. Odbočujeme z hlavného ťahu a hľadáme zjazd k rieke. Na opustenej lúke sme iba my a suché kravské lajná, medzi ktorými sa nám nakoniec podarí nájsť miesto dostatočne veľké na rozloženie dnešného kempu. Sťahujú sa mračná, dúfame, že v noci nezmokneme.