Deň 2 - Ulanbátar part II

Včera večer sa nám podarilo spojiť s Laďákmi, takže vieme, že do mesta dorazia až popoludní, ale dôležité je, že Vasiľ je ešte stále schopný pohybu a teda máme akú takú nádej, že nebudeme musieť na poslednú chvíľu zháňať predražené spiatočné letenky niekde do Európy alebo lístky na Transsibírsku magistrálu. Po prejdení ôsmych tisícok kilometrov ale budeme musieť zabezpečiť výmenu motorového oleja a keďže netušíme, ako dobre sú miestne autoservisy vybavené, ideme si niekam olej vopred pozháňať. Junior odporúča typ 10W40. Keďže je to olej do starej kraksne, predpokladáme, že to budú mať na každej čerpačke. Na naše prekvapenie ale po presondovaní regálov na asi troch pumpách sme poňali podozrenie, že to nebude také jednoduché. Trošku googlime a zisťujeme, že ak pôjdeme po hlavnej mestskej štvorprúdovke smerom na západ a dostaneme sa až takmer na jej koniec, nájdeme tam predajňu, ktorá by mala mať asi všetky druhy olejov, možno aj fritovací. Ideme teda rovno tam.

Aj keď by sa mohlo zdať, že pôjdeme jednoducho doľava a potom dlho rovno po hlavnom ťahu, Waze má na trasu iný názor a vodí nás po Ulanbátare krížom krážom, ale je fakt, že okrem jedného kružáku sme nikde nejako dlho nestáli, tak mu veríme, že nám vybral naozaj najrýchlejšiu trasu. Vďaka navigačnej kreativite tejto aplikácie sme dostali možnosť pozrieť si v hlavnom meste aj miesta, ktoré by sme mohli nazvať odvrátenou tvárou Ulanbátaru. Ulice sa zužujú, paneláky vyzerajú čoraz staršie, dokonca sa objavujú zúfalo vyzerajúce getá, kde tí, čo sú na tom lepšie, majú za plechovým plotom postavenú ufúľanú jurtu, tí menej majetní majú z vlnitého plechu stlčené zúfalo vyzerajúce búdy a z nich sem tam vykukne nemenej zúfalá tvár. Takto sme si Mongolsko nepredstavovali. Keď sa povie Mongolsko, človek si predstaví rozsiahle stepi a tam stáda oviec a koní a jazdec zaháňajúci svoj statok dokopy. To, čím teraz prechádzame nemôže byť ďalej od nášho očakávania.

Vedľajšia ulica nás vypľula naspäť na hlavnú štvorprúdovku, ktorá možno vďaka svojej šírke a celkovému priestoru vyzerá menej deprimujúco ako ger distrikt, ktorým sme práve prešli. Tak ako v každej krajine sa veľa vidieckych ľudí ťahá do hlavného mesta vo vidine lepšieho života, ale mám pocit, že Ulanbátar je pre týchto ľudí horší ako mäsový mlynček – ľudí akosi úplne ničí. Do mesta nepatria a na vidiek sa už asi nemajú k čomu vrátiť, keďže tu ostávajú žiť v takýchto biednych podmienkach.

Ale poďme späť k oleju. Dostávame sa k predajni, ktorú sme hľadali a fakt je to motoristický raj s kopou regálov s olejmi, dokonca je tam aj to, čo hľadáme. Lenže ďalší problém – majú asi štyri druhy 10W40. Ktorý je ten správny. Hneď vylúčime ten, čo je pre dízel, Vasiľ je asi benzín, či? Ale z tých zvyšných troch si aj tak nevieme vybrať. Mladý mongolský predavač vidí šancu a aj keď nerozumie našej otázke, že ktorý olej je najlepší pre starú kraksňu, snaží sa nám všemožne odporučiť najdrahší z olejov. No dobre, veď nemusíme na Vasiľovi šetriť, ale aby sme sa uistili, že v tom ako si nerozumieme, si porozumieme aspoň trošku, hľadám v mobile fotku Vasiľa. Mongolský predavač mrkne na displej, blahosklonne sa usmeje, odloží päťlitrovku oleja odkiaľ ju zobral a zohýba sa pre ten najlacnejší typ. Pochopili sme, že ani podľa neho olej s nanotechnológiou z Vasiľa Ferarri nespraví a na to, aby motor šlapal by nám možno fakt stačil aj ten fritovací.

Je pol desiatej, do príchodu Laďákov máme ešte kopu času, poďme teda na výlet. Asi tak dve hodiny od mesta sa nachádza Kemp trinásteho storočia, miesto, kde sa dá pozrieť, ako sa v Mongolsku žilo v období Džingis Chánovej ríše. Poďme sa teda pozrieť, ale pred tým sa ešte zastavíme v miestnych potravinách aby sme si spravili zásoby vody a niečoho na permanentné vyžieranie. Mongolské potraviny vyzerajú ako podobná predajňa u nás asi pred tridsiatimi rokmi. Regále síce opticky plné tovaru, ale celé je to akési monotematické, samé keksíky a sušienky ale nič také normálne na jedenie. Celkovo má človek pocit že všetko v Mongolských potravinách je buď sladký keks alebo instantná polievka wifonkového typu. Ešte aj tie soletky, ktoré si Thunder kúpil sú nakoniec nechutne sladké. Aspoň že voda je ozaj voda.

Ak sa chcete v Mongolsku niekam dostať, je veľmi dôležité vedieť, ako presne sa tam dostanete, pretože na celú krajinu bolo pridelených asi 10 smerovníkov. To znamená, že ak neviete, kam a ako, tak radšej ostaňte doma. Nás ale len tak nedostanú, takže vyzbrojení google mapami a vektorovým mapami pre locus sa vydávame na cestu. Asi 80 kilometrov je to v podstate v pohode, síce je treba manévrovať medzi nepravideľnými dierami a zákernými výmoľmi ale je to asfaltka. Po hodine a pol ale treba odbočiť doprava a začína sa sranda. Ak sa chceme dostať do kempu, musíme asi 25 kilometrov prekonať po nespevnenej ceste vyjazdenej v lúkach a údoliach pomedzi zelené svahy. V zásade nám to nevadí, radi si užijeme trochu offroadovej zábavy, ale v autopožičovni nám dali podpísať papier na ktorom sa jazda mimo spevnené povrchy viac ako 20 km od asfaltovej cesty zakazuje a na brodenie máme úplne zabudnúť pokiaľ nemáme prenajatého Jeepa. No nič, budeme dúfať, že nám do auta nedali sledovacie zariadenie a tie kaluže na blatistej ceste za brodenie pokladať jednoducho nebudeme.

Cestou nás v protismere míňa zopár starých rozhrkaných miestnych áut s pohonom 4x4 a s údivom na nás hľadia, kam sa to na tom bruchoplaze plazíme. My ale razíme teóriu že vlastnosti auta do značnej miery závisia od ambicióznosti vodiča a Thunder má nami podporovanú ambíciu dostať sa až do kempu, takže ideme ďalej. Netušíme, kde by to vlastne malo byť a ako by to celé malo vyzerať, tak najskôr odbočíme k trom jurtám pod kopcom, pri ktorých stojí skupinka ľudí a je tam odparkovaných niekoľko áut. Lenže solárny panel pred jurtou a satelitná anténa na jurte asi nebudú ukážkou toho, ako sa tu žilo pred ôsmimi storočiami. A keďže sa domáci netvária, že nás chcú pozvať na návštevu, ideme hľadať o kus ďalej. Vo svahu nad nami je niečo, čo pripomína kamennú vstupnú bránu, možno je to za tým. A skutočne naľavo v dolinke za kamennou bránou stojí niekoľko menších júrt s jednou centrálnou väčšou jurtou na akomsi kamennom podstavci. Tešíme sa, že sme to našli a hneď zastavujeme na malom parkovisku. Než stihneme vystúpiť z auta, na vodičove dvere sa prilepí prerastený Mongol v dobovom kostýme a doslova bráni Thunderovi vystúpiť a čosi melie v reči, ktorej nerozumieme aj keď by sme veľmi chceli. Mne a Lenke sa ale vystúpiť podarilo a uberáme sa smerom k jurtám, čo je pre nadrozmerného Mongola evidentne neprijateľné a niečo za nami kričí a už sa aj hýbe smerom k nám a tuším aj vyzerá, že je nahnevaný. To ale znamená, že sa Romanovi tiež podarí z auta vystúpiť. Tu už je prerastený Mongol celkom rozladený niečo na nás gestikuluje ale keďže určite gestikuluje po mongolsky, ani tomu nerozumieme. Z veľkej jurty vychádza skupina turistov ázijského vzhľadu a prechádzajú popri nás. Prerastený Mongol hovorí niečo osobe, ktorá je asi ich sprievodkyňou a tá nám v angličtine vysvetľuje, že potrebujeme vstupenky. No veď a prečo nám ich teda ten prerastený junák nepredá? No lebo si ich vraj musíme ísť kúpiť o štyri kilometre ďalej do hlavného kempu. Je to síce nelogické, že najskôr máme ísť niekde úplne nakoniec, aby sme sa potom vrátili k prvej usadlosti, ale tak dobre, nebudeme im tu robiť anarchiu. Sadáme do auta a medzi výmoľmi kľučkujeme k hlavnému kempu. Dostávame sa ku krásnej usadlosti s velikánskou zdobenou jurtou uprostred. Je to Kráľovský kemp, ale ešte sme neprešli štyri kilometre. Poďme teda ešte o kus ďalej pod ďalší kopec k ďalšej usadlosti s jurtami, to asi bude to, kde sa budú dať kúpiť lístky.
Lenže nech sa obzeráme kamkoľvek, žiaden ticket office tu nie je. Tak nič, poďme si to pozrieť. Je to šamanov kemp. Uprostred je zaostrenými kolmi chránené spoločné ohnisko, kde prebiehali rituály uctievania. Okolo sú na koloch rôzne symboly. Jurty pod skalami sú otvorené, dá sa do nich nazrieť, tak nazeráme. Celkom by sa tam aj dalo bývať, kruhový priestor vo vnútri jurty pôsobí veľmi pozitívne. Vonku na nás kričí o poznanie menší Mongol než ten, čo na nás kričal v prvom kempe, ale teraz už vieme, že je to zasa o lístkoch. Snažíme sa z neho nejaký lístok dostať, ale on gestikuluje k tej veľkej usadlosti. Vytušíme, že teda lístky sa predávajú tam. No dobre pekný chlapec, my si to tu dopozeráme a pôjdeme po tie lístky, lebo veď nebudeme behať hore dole ako mongolské koníky. Človek pochopil, že nás pre tie lístky len tak nevyštve a tak nám prestal venovať pozornosť a venuje sa turistom ázijského typu so sprievodkyňou a na nás už len sem tam žmúri šikmým pohľadom. Sprievodkyňa nám len tak medzi rečou oznámila, že ten človek, ktorého sme neposlúchli, je miestny šaman. Tak my teda budeme dúfať, že nás za neposlušnosť nezaklial a keďže sme už aj tak videli všetky jurty v tejto usadlosti, ideme sa vrátiť do tej veľkej usadlosti pre lístky.
Lenže tu to vyzerá, že jediným žijúcim tvorom je mačka na rozpadávajúcom sa kamennom múriku pri kamennom dome. Idem sa skúsiť do toho domu pozrieť, či tam nepredávajú tie záhadné lístky. V tom z domu vyrazí žmúriaca žena. Pýtam sa na lístky – nerozumie. Tickets – nerozumie. Gestikulujem a snažím sa prstami naznačiť niečo ako obdĺžnik – nerozumie. Booože, čo si ty Mongol? S touto osobou sa nedohodneme, poďme sa pozrieť do tej najväčšej jurty, možno tam to bude. Prechádzame medzi vysoké koly. Na vrchole každého z nich je nejaký symbol. Najviac nás zaujal ten v tvare hákového kríža. Naša spoločnosť je na tento symbol vzhľadom na historické udalosti mimoriadne precitlivelá, ale v budhistickej spoločnosti je tento symbol – svastika považovaný za symbol hojnosti.
Vo veľkej zdobenej jurte pri malých stolíkoch na zemi sedí niekoľko ľudí, tento krát sú to asi Európania a evidentne čakajú, kým im dve malé Mongolky pripravia niečo na jedenie. Interiér jurty je krásne zdobený a pri zadnej stene presne oproti dverám stojí niečo ako kráľovské kreslo. Vyzerá to tu pôsobivo, ale stále nevidíme nikoho, kto by nám chcel predať vstupenky. Keďže okrem nás tu nie sú žiadni ľudia, ktorí by prišli len tak na sólovku (všetci ostatní sú tu autobusom so sprievodcom), dochádzame k záveru, že oni tu asi vôbec nerátajú s tým, že by sem niekto prišiel samostatne, pretože ľudí sem evidentne vozia ulanbátarské agentúry a tie sa postarajú nie len o lístky ale aj o sprievodný program a občerstvenie.
Za kopcom sú určite ešte nejaké ďalšie usadlosti, ale čas dosť pokročil a mali by sme sa vrátiť do mesta, pretože s Laďákmi ešte musíme stihnúť skočiť k nejakému notárovi, aby nám pooveroval dokumenty nevyhnutné pre odjazd z krajiny s využitím vozidla, ku ktorému nás neviaže žiaden vlastnícky vzťah a citové vzťahy pohraniční policajti vraj neuznávajú.

Keď sa dostávame do signálu, čakajú nás správy od Laďákov. Už sú v Ulanbátare a čakajú, kým sa dostavíme. Notár je vraj hneď za rohom od ich ubytovania a na piatok má neobvykle dlhú pracovnú dobu, takže pohoda, stíame, aj keď nám navigácia ukazuje príjazd až okolo pol piatej. Čas síce nie je problém ale situáciu komplikuje piatková dopravná zápcha, pri ktorej piatková Bratislava vyzerá ako ospalé vidiecke mestečko. Po centimetroch sa posúvame ulicami, miestami brodíme hlboké kaluže, ktoré so spúšťajúcim sa dažďom naberajú na výdatnosti. Máme síce zakázané brodiť, ale veď mestom sa nejako predsa musíme dostať. V jednej križovatke len kúsok pred miestom stretnutia s chalanmi sme sa zasekli priamo v križovatke. Proste sme ostali pricviknutý tak akosi v strede, priamo pred autobusom, ktorý má teraz zelenú a chcel by sa dostať krížom cez nás o meter ďalej oproti jeho súčasnej polohe, keďže j v jeho smere aj tak za križovatkou všetko stojí. Autobusár má ale pocit, že ak sa na nás natlačí dostatočne blízko a k tomu ešte zatrúbi, že celý náš pruh zmizne ako skompletovaný riadok v tetrise a on bude mať voľný prejazd. Keďže sa na nás lepí zo strany spolujazdca a je už asi tak tri milimetre od mojich dverí, začnem si počítať rebrá, aby som na úrazovke vedela povedať, koľko mi ich majú zasa poskladať. Našťastie sa ale náš pruh pohol a z blízkeho stretnutia sme vyviazli asi iba o chlp.

Nechce sa nám do lejaku, ale musíme skočiť k tomu notárovi. Po chvíľke internetovej komunikácie sa nám podarilo dohľadať sa s Laďákmi, ktorí nás vedú priamo do kancelárie najbližšieho predstaviteľa overovacej úradnej moci. Ideme ako na hotové, ale v budove unimobunkového typu s ceduľkou Notary na nás zo zafajčenej kancelárie nechápavo kuká nejaká pani a pupkatý pán. Fabo im máva pred očami oranžovou zložkou s papiermi ale oni len krútia hlavami. Nakoniec nám lámanou ruštino-angličtinou vysvetlia, že notár išiel mimo kancelárie a bude tam až v pondelok. Podľa alkoholového oparu máme podozrenie, že notár už je asi skôr úplne mimo a na dnes mu padla. Asi vyzeráme dosť zúfalo, lebo musíme nevyhnutne zohnať notára niekde inde a tak za nami pred budovu vybehne akási iná pani a vysvetľuje nám, že v budove hneď vedľa je ďalší notár, len to musíme celé obísť, pretože vchod je z opačnej strany. Super, ideme. Kým obídeme celý blok, sme kompletne mokrí, ešte aj do úradu sa vchádza cez obrovskú kaluž. V budove vrátnikovi vysvetľujeme, že hľadáme notára. Vrátnik zatĺka a krúti hlavou, že notár tam určite nie je. Už by nás aj vypoklonkoval späť do dažďa, ale Junior mu prebehol poza chrbát k jediným otvoreným dverám na konci chodby a čo tam nenašiel? Notárka a ešte tam aj nikoho nemá. Vrátnik sa čuduje, ako keby až teraz zistil, čo sme hľadali, tak ho nechávame krútiť hlavou a všetci šiesti sa natlačíme do kancelárie dva krát tri metre. Tu nastáva moment, keď by sme mali notárke vysvetliť, čo po nej chceme. Anglicky nevie, my mongolsky tiež nie. Fabo máva oranžovou zložkou s dokumentmi, na čo notárka pochopí, že sme asi prišli s nejakou úradnou vecou. Fabo s Juniorom vyťahujú zo zložky papiere, ktoré potrebujeme overiť a po slovensky sa snažia gestikulovať, že tam potrebujeme štempel. Notárka má už ústa otvorené ako pri vyšetrení mandlí drevenou špachtličkou. Neochotne berie do ruky dokument, v ktorom je úradne do mongolčiny preložený text o tom, že Fabo ako majiteľ Vasiľa dovoľuje Thunderovi s týmto vzácnym technologickým klenotom odísť z Mongolska do Ruska a že po nás nemusia na hraniciach strieľať, aby Vasiľa vrátili pôvodnému majiteľovi. Mongolská notárka hľadí do údajne mongolského textu a tvári sa tak zmätene, že začínam pochybovať o kvalite toho úradného prekladu, pretože žena sa tvári, že stále nechápe, čo po nech chceme. Tu na scénu vstupuje nenápadná žena, ktoré sedí za stolom pod oknom a evidentne čaká na vybavenie svojej úradnej záležitosti. Lámanou ruštinou sa nás pýta, čo s tými papiermi potrebujeme a my by sme jej veľmi chceli odpovedať, ale až teraz zisťujeme, že síce si ešte na niečo z ruštiny z obdobia základnej školy spomíname, ale vtedy nás nikto neučil frázu “Potrebujem overiť tento dokument, aby som mohol jeho autom odísť z krajiny“ a to, čo si z ruštiny pamätáme, ako napríklad „Pazdravľáju tibja s dňom raždenia“ (gratulujem ti k narodeninám) nám tu veľa nepomôže. Ale keď sa ľudia dohodnúť chcú, tak to musí ísť. Všetci gestikulujeme a horlivo pečiatkujeme imaginárnymi pečiatkami do imaginárnych papierov a ukazujeme na Faba a Thundera a aj nejaké to ruské slovíčko zapasuje a tak zhruba po hodinke a pol kopírovania a podpisovania opúšťame vyšťavenú notárku a dúfame, že spravila to, čo sme od nej žiadali. O pár dní si na hraniciach overíme, čo nám to vlastne overila. Na parkovisku ešte prehadzujeme chalanom do Vasiľa olej. Skočia to dať vymeniť do servisu, aj tak chcú dať ešte niečo poštelovať a v tom daždi by sme to rozhodne len tak na dvore sami robiť nechceli.