Deň 5 - Mad Max, ponorka a výhliadková plavba

Budíme sa do krásneho rána. Slnko ešte len vykúka spoza kopcov a stádo kráv pasúcich sa všade okolo nášho stanu akoby rešpektovalo, že nám ešte nezvonil budík a zhrýzajú trávu úplne potichu. Preťahujem si chrbát a pri pohľade na mladého býčka mi hlavou prebehne myšlienka na sviečkový na smotane, ale slinku si radšej utriem skôr, ako vegetariánka Lenka vylezie dolámaná zo zadného sedadla auta. Z komínov júrt kus od nás sa dymí, ale nikto nás nevolá na raňajky, tak balíme stan a vyrážame. Nevieme, či kvôli kravám alebo len tak od prírody tu otravuje strašná kopa múch, takže s jedlom sa rozložíme až o kus ďalej, tesne pred bránou označujúcou mesto Bayanchongor. Kým s Thunderom pripravujeme espresso, Lenka objavuje priľahlé zákutia. Pod jednou skalou objavila lebku z kozy a už sa s ňou aj hrnie k autu. Chvíľku rozmýšľame, kde by sa na Vasiľovi vynímala najlepšie. Teda tá lebka. Predná maska by dostala poriadne drsný vzhľad, ale nemáme žiaden drôt. Elektrikárskou lepiacou páskou by to mohlo ísť. Pár správne omotaných vrstiev a Vasiľ vyzerá ako služobné vozidlo z filmu Mad Max (Furry road) ;)

V meste Bayanchongor by bolo super dotankovať. Vraj by tu mala byť pumpa s plynom niekde na konci štvorprúdovky. Lenže na konci štvorprúdovky je len nejaké čudné gheto, asi sme to prehliadli. Jedna pumpa tu je, aj tam tuším je plynová nádrž, ale nemajú takú redukciu, akú by sme potrebovali, takže tu sa tankovať nebude. Benzínu sme sa ani nedotkli, zatiaľ sme išli iba na plyn, takže ak nedoplyníme, v podstate by to asi nemusel byť až taký vážny problém, pretože máme plnú benzínovú nádrž a ešte aj dvadsať litrov v bandaskách. Takže máme zhruba 50 litrov benzínu, určite ešte nejaký plyn a do najbližšieho mesta Altai, kde sa bude dať dotankovať, je to asi 400 kilometrov. Ak nenatrafíme na nejaký závažný terén alebo desaťkilometrovú stojacu kolónu, v ktorej budeme vrčať pol dňa, mohli by sme to zvládnuť. Ale nezvládneme to bez doplnenia základných potravín a vody. Lenže v peňaženke nám z mongolskej meny neostal už ani valutový prísľub, musíme teda nájsť banku. To v mongolskom meste nie je žiaden problém, pretože v mongolskom meste sú pobočky minimálne troch bánk na každej vyasfaltovanej ulici. V prvej banke síce vystojíme polhodinovú frontu, ale eurá nám zmeniť nevedia, posielajú nás do banky krížom cez ulicu. Tu to vyzerá na rovnako dlhé čakanie, ale jedna žena nás posiela na poschodie, aj tam nás vraj vybavia. Sme v kancelárii, kde pokladníčka bez bezpečnostného skla prepočítavala bankovky v takých množstvách, že máme pocit, že ich ráta skôr na váhu než na hodnotu. Chlapík robí vklad, pol igelitky bankoviek, holka ich uloží na stôl, má ich tam asi trištvrte metra. Preráta to cez počítačku a cvičenými pohybmi štósy bankoviek nahádže do šuflíkov v stole. Iná žena robí výber, bankovky zo šuflíkov sú za sekundu na stole, je ich tam asi metr dvadsať v jednom rade, vrčí počítačka a žena odchádza s igelitkou do troch štvrtín napchatou bankovkami. Chichúňame sa, že nosia hore dolu kopu papiera a pritom hodnota dokopy žiadna. 

Pani, ktorá nás do kancelárie dotiahla niečo pošušká úradníčke a už nás aj vybavuje. Zmeníme si asi dvesto eur, naráta nám pár stotisíc mongolských tugríkov v desať a dvadsať tisícových bankovkách . Bankovky v pohode napcháme do jednej priehradky v peňaženke a až teraz si uvedomujeme, že ak našich dvesto eur odnesieme takto v jednej buxe, koľko asi peňazí tu tí dvaja ľudia s igelitkami pred preniesli. Radšej si myslíme, že to boli výplaty pre celú fabriku na hornom konci mesta, aby sme si nepripadali ako chudobní študenti, pretože na to už rozhodne nemáme vek.

Aby sme neumreli hladom a smädom, skočíme ešte do jedných z miestnych potravín. Vyberať veľmi nie je z čoho, sortiment je všade takmer rovnaký, čo ale znamená, že ovocie a zelenina takmer žiadna. Žiaden problém pre Thunderovcov, nahádžeme do košíka čokoľvek, čo je v konzerve a Lenka smutne platí za ďalšiu várku wifoniek, pretože je to jediné, v čom nie je mäso. Mám podozrenie, že keby som tie wifónky neobjavila v najspodnejšej poličke v poslednom rohu samoobsluhy, bola by Lenka od zúfalstva ochotná prekvalifikovať aspoň sardinky na zeleninu, ale čínske kučeravé slíže jej pomôžu zachovať si stravovaciu hrdosť aspoň na pár ďalších dní.

Opúšťame Bayanchongor. Zdržali sme sa tu podstatne dlhšie, ako sme chceli, ale kopneme do koní a do večera sa snáď dostaneme do mesta Altai. Je už síce ďaleko popoludní, ale možno tých 400 kilometrov do večera dáme. Deravá výpadovka z mestečka nás ale presviedča o tom, že tento plán je príliš ambiciózny. Asfalt končí pred poslednou benzínkou a ďalej je už len terén. Prvá smerovník, ktorý sme za posledných pár dní videli, ukazuje jediný smer – rovno smer púšť Gobi a mesto Altai. Nechápem prečo sa potom cesta presne v tomto bode rozbieha do všetkých možných smerov asi dvadsiatimi cestičkami. Niektoré sa aspoň tvária, že niekde v diaľke povedú rovnakým smerom, niektoré ale odbočujú úplne doprava alebo doľava totálne iným smerom, než by bolo treba. Volíme si jednu z ciest vedúcich naším smerom. Neskutočná roleta. Roman pozerá na cestu vedúcu asi päť metrov od nás. Prašný povrch vyzerá absolútne rovno, takže skrúti volant a prehopkáme cez trávu rovno na vedľajšiu cestu. Lenže toto je tuším ešte horšia roleta, ako tá pôvodná a z tohto pohľadu zasa tá pôvodná cesta vyzerá absolútne hladko. Skúsime sa teda prachom predrať k ďalšej ceste v našom smere. Roleta, roleta, roleta. Skúsime ešte zo dve ďalšie a konštatujeme, že tých milión ciest je tu asi vyjazdených preto, lebo keď už je jedna neznesiteľne drncavá, vyjazdia jednoducho ďalšiu. Ale teraz sú zroletené úplne všetky a nemá význam preliezať z jednej na druhú. Z jazdy jeepom máme skúsenosť, že pri rýchlosti nad 70 km/h už rolety ani cítiť nie je, ale kým Vasiľa rozgúľame do tejto rýchlosti, asi z neho odvibruje úplne všetko, vrátane blômb v našich zuboch. Ak by sme si ale vyliezli na kopček naľavo od nás, dole kopcom by sme to možno rozbehli tak, aby sme sa dostali do nadvibračnej rýchlosti. Aspoň to skúsime. Na kopčeku naľavo je nejaké budhistické modlitebné miesto s bielymi stupami, spravíme teda Vasiľovi zopár mimoriadne fotogenickýc záberov. V údolí pod nami sa spletá niekoľko ciest. Nemá význam vyberať, Roman sa jednoducho zameria na jednu a mieri dolu kopcom priamo k nej. Mäkká prachová krajnica nás katapultuje do roletovej vozovky, ale vo vyššej rýchlosti to skutočne nie je také zlé. Máme šťastie, že stáda koní a tiav sa pasú kus od našej cesty, nemusíme brzdiť, len si ich tak z diaľky obzeráme. Všimli ste si, že tie ťavy sú tu dvojhrbé? Všade, kde sme doteraz ťavy videli, to boli zvery jednohrbé ale tieto majú hrby dva. Aspoň sme sa presvedčil, že skutočne žijú, že to nie sú iba postavičky z kreslených rozprávok, aj keď tieto vyzerajú akosi čudne, skoro ako zombíci. Jedno stádo zombíkov na nás tak uprene hľadí, že sa musíme pristaviť. Baby fotia a točia a Roman sa pokúša s autom dostať čo najbližšie k stádu aby sa pokúsil o medzidruhový kontakt. Aj keď zombíkovia vyzerajú ťarbavo, sú dosť rýchli a pred Romanom unikajú. Ani jednu sa nám nepodarilo nahovoriť, na fotku vo Vasiľovi, takže nemáme konkurenciu k vtipom o slonoch vo fiatke a ideme ďalej.

Cesta postupne mäkne a je cítiť že lížeme severný okraj púštnej oblasti Gobi. Pôvodne sme sa chceli z mesta Bayanchongor spustiť na juh do oblasti takzvaných Spievajúcich dún, čo sú vlastne kopy piesku saharského typu, ktoré vraj vydávajú zvuky, keď cez ne vietor previeva zrnká sypkého materiálu. Prvé dni cesty vo Vasiľovi nás ale presvedčili o tom, že aj najkratšia cesta k ruským hraniciam bude dostatočné demoličné derby a ak by sme išli k dunám, natiahli by sme si cestu asi tak o 1300 kilometrov, čo je nie len o štyri dni naviac ale hlavne naviac aj o tisíc príležitostí na pokazenie čohokoľvek, čo sa na starej Lade pokaziť môže a to asi nebudeme riskovať. Užívame si teda aspoň túto pieskom pokrytú cestu, ale iba do prvého zhupnutia v jednom z výmoľov. Tlmiče na Vasiľovi totiž už dávno nefungujú, akýkoľvek zhup znamená, že auto ide až po najnižšiu polohu, ako sa len dá, v tomto prípade až po piesočný povrch cesty a po ľahkom touch downe sa v aute chvíľu nevidíme. Až teraz sme si uvedomili, že podvozok nášho auta je totálne prehrdzavený, na mnohých miestach sú v ňom diery a po dotyku s prašným povrchom vznikol vysavačový efekt a asi dve kilá mikroprachu z cesty máme zrazu rozptýlené v celom interiéri auta, v nosoch a pľúcach a keby som nemala foťák prezieravo zabalený v šatke, asi by som už objektívom nikdy neotočila. Kašleme a dusíme sa, ale rozhodne nespomaľujeme. Ďalšie zhupnutie a oblak prachu exploduje tak intenzívne, že nepomáhajú ani hrubé gumené koberce na deravej podlahe. Okamžite sa dusíme. Žiadne dýchacie filtre ani plynové masky nemáme, budú musieť stačiť šatky. Lenže aby sme nestratili rýchlosť, musíme si ich okolo tvárí uviazať za jazdy, čo by nebol problém na hladkej diaľnici, ale na pieskovej rolete kombinovanej s výmoľmi Romanovi nemôžeme dovoliť pustiť volant, takže sa mu šemag (šatku taktických jednotiek) snažím na hlave uviazať ja. Keďže ale bude lepšie absolvovať pár sekúnd bez rúk na volante, než riskovať jazdu s previazanými očami, doriešuje viazanie šatky na tvár radšej Roman sám a ja mu chvíľu zavadziam mojimi rukami na volante. Kričí na mňa, aby so to pustila, veď on zvláda šoférovať kolenami. No dobre, tak ja to radšej natočím. Nabehli sme na výmoľ, ktorý Lenku na odpruženom zadnom sedadle katapultoval až takmer po strop a pri dopade na zadok rozvírila ďalšiu dávku už usadeného prachu. Začínam byť rada, že sme srdce Gobi vynechali, lebo ak na jej okraji dostávame takýto záhul, ako by to asi vyzeralo bližšie k dunám.

Nad nami sa začínajú zbiehať tmavé mraky, vyzerá to na búrku. Ak zaprší, aspoň sa nebude prášiť. Trocha vody nemôže byť na škodu. V tomto momente sme ešte netušili, ako veľmi sa človek môže mýliť...

Ani sme nedopovedali túto myšlienku a blížime sa k vode. Je taká dlhá, že nevidíme koniec ani napravo ani naľavo, kaluž to teda nie je. Široká je viac, než by sa nám páčilo a hladinu čerí evidentne silný prúd. Rieka. Roman pribrzďuje, aby sme z Vasiľa nespravili ponorku, ale pedál mu klesá až úplne na podlahu. Dokelu, brzda je v prd...pokazená. Našťastie v sypkom povrchu auto spomalí aj samé. Pomaly prechádzame popri rieke doprava. Nezdá sa, že by sa chcela niekde v diaľke pred nami zúžiť na preskočiteľnú šírku. Prechádzame niekoľko sto metrov naľavo. Ani tu sa to nezužuje. Vraciame sa tam, kde cesta končí vo vode. Tie traktory, čo tu stoja, neveštia nič dobré. Po pár minútach vidíme, ako z druhého brehu prichádza traktor a za sebou si ako kačičku na špagáte vo vode ťahá nejaké esúvéčko. Auto má vody do pol dverí a keď je vyvlečené na breh, šofér vylieva z gumených kobercov vodu. Ak sa s takýmto autom nechali pretiahnuť cez tento prúd, most alebo plytší brod tu asi široko ďaleko nebude. Na umocnenie dojmu sa zdvíha silný vietor a berie so sebou piesok a prach a zdvíha ho do vysokého mraku, ktorý sa víri všade okolo nás. Fugy na oknách moc netesnia, takže prach nám okrem pozostatkov farby na kapote obíja aj sklovinu na zuboch. Lenka niekde zmizla medzi jurtami na brehu rieky, asi potrebovala prírodný pleťový píling, my s Thunderom si zatiaľ určujeme priority. Najskôr počkáme, kým prejde táto piesočná búrka, potom budeme musieť nejako opraviť brzdy a ak sa nám dovtedy nesplní želanie a tá rieka tam vonku nevyschne, budeme ju musieť nejako prebrodiť. Alebo sa pokúsime nájsť iné riešenie.

Keď búrka utíchla zabúchal nám na zaprášené sklo mladý Mongol s neodolateľným návrhom, že nám s traktorom pomôžu rieku prebrodiť. Snažíme sa mu gestikuláciou vysvetliť, že sa obávame o krehké zdravie pozostatkov nášho motorového vozidla a že by sme boli omnoho radšej, keby sa im podarilo naložiť Vasiľa na vlečku stojacu hentam za jurtami a že by nás traktor mohol na druhý breh pretiahnuť na tej vlečke. Mongol krúti hlavou, že nie, nepomáhajú ani moje bíglie oči. No dobre, tak hentam stojí veľký kamión a ani nevyzerá byť plný. Keď zavoláš ešte pár kamošov, tak by sme mohli Vasiľa naložiť na náves. Ani toto sa chalanovi nepáči a stále len gestikuluje smerom k traktorom a naznačuje, že to je jediný spôsob, ako sa cez vodu dostať a bude nás to stáť desať tisíc tugrikov. Rýchlo prepočítavame, je to menej ako päť eur, tak súhlasíme. Chalan odbehne k traktorom. Po chvíli sa vracia ale nejako divne sa ošíva. Traktoristi nás cez vodu pretiahnu, ale chcú päťdesiat tisíc tugrikov. Áaaaaa, podnikavosť na mongolský spôsob. Hajzlíci vidia, že sme v úzkych a ešte sme aj cudzinci, tak na nás chcú trhnúť majland. Čo nevidia, na čom sme tu? Takéto zneužívanie nemáme radi a za iných okolností by sme ich poslali do psej matere, ale Roman narýchlo študuje satelitné mapy a túto rieku rozhodne neobídeme. Asi tak o 100 kilometrov severným smerom iná cesta križuje tok, ale na most to nevyzerá a keby aj, nemáme dosť paliva na to, aby sme si mohli dovoliť ísť na nezáväzný prieskum. Vyzerá to tak, že sa budeme musieť nechať ošklbať.
Traktoristi sú okamžite pripravení na akciu, ale Roman trvá na tom, že najskôr treba opraviť brzdy. Nechápem, asi má obavu, že by ten traktor išiel tak rýchlo, že by uprostred rieky potreboval silno brzdiť. Tak poďme na to. Na brehu sme našli malý briežok, Roman tam vymanévruje Vasiľa tak, aby sa dalo pod auto pohodlne dostať v polohe ležmo. Traktoristi majú zjavne výčitky svedomia z toho, ako sa nás chystajú otiahnuť a snažia sa nám to vynahradiť aspoň tým, že chcú pomôcť s opravou, lenže v kope náradia nemajú ani kľúče správnej veľkosti a ani žiaden pomocný materiál, ktorým by sa odlomená brzdová trubka na ľavej zadnej brzde dala zlepiť. Keď Thunder videl, že sa natlakovaný brzdový systém snažia pospájať niečím, čo sa podobá patexovej lepiacej plastelínovej hmote, pochopil, že tadiaľto cesta nevedie a ak nechceme, aby nám tie brzdy pokazili ešte viac, budeme ich musieť za nohy spod auta vytiahnuť. Síce sa bránili a tuším sa aj držali o nápravu, nakoniec ale museli miesto pod autom uvoľniť a mne osobne výrazne odľahlo, pretože Romanovym servisáckym schopnostiam som v tomto momente dôverovala podstatne viac. Niekedy bývajú najjednoduchšie riešenia tie najlepšie, takže Roman brzdu ľavého zadného kolesa úplne odstavil, vlastne to pokazil ešte viac, než to pôvodne bolo, ale ostatný brzdný systém začal fungovať a tak sme museli uznať, že tri fungujúce brzdy sú viac ako štyri nefungujúce. Medzitým sa baby zabávajú každá po svojom. Chvíľku sa bavíme s miestnymi deťmi, ktoré sa snažia vliezť do auta a brať do rúk všetko, na čo dočiahnu. Lenka ukazovuje Mongolom, že by sa v prípade potreby nestratila a aj kozy by vedela podojiť, a Thunderka zatiaľ naháňala miestnych šoférov. Nie že by boli takí neodolateľní, ale kým Thunderovi pod auto podáva potrebné náradie, všetci okolostojaci zrazu potrebovali na svojich vozidlách niečo dotiahnuť a priskrutkovať a strašne sa im hodili kľúče a náradie, ktoré sme mali rozbalené pri aute. Chlapi, mám silné podozrenie, že my tie kľúče ešte budeme potrebovať.

Kým Roman ležal pod autom, brodil rieku kamión. Fotím ho, aby som si mohla na fotkách dôkladne obzrieť, pokiaľ mu siahala voda. Je mi jasné, že sami to nedáme, teraz ma zaujíma skôr to, koľko vody nám asi do auta natečie. Kamión sa blíži k nášmu brehu a ja som pomerne optimistická, veď voda mu nesiahala vyššie ako po vrchný okraj diskov kolies. Pre istotu to idem ešte fyzicky odmerať a bežím ku kamiónu, z ktorého na brehu steká voda. Úsmev mi mrzne, pretože keď sa ku kolesu postavím bokom, mám vrchný okraj disku zhruba vo výške bedrového kĺbu, čo by mohlo byť tak meter dvadsať. Keď ten istý bedrový kĺb primeriam k Vasiľovi, vyzerá to, že vody bude po spodný okraj okien. Romanovi sa mojim mieram veriť nechce, tak sa pýta jedného z Mongolov, pokiaľ až bude water. Ukazuje do pol dverí, do trištvrte. Mongol sa štrbavo škerí a ukazuje až po okná. Sme v riti, toto Vasiľ nemôže prežiť. Aby prežili aspoň naše veci, vyprázdnime všetko z kufra aj z vnútra auta a gurtňujeme náklad na strechu. Baby dostali neodolateľnú ponuku skočiť si do traktora, ale niekto musí sedieť za volantom, takže Thunder do treniek a ide sa na to. Aby sa moc nebál, na miesto spolujazdca si sadol jeden z mongolských chlapíkov. Červená Lada je za červeným traktorom uviazaná na oceľovom lane, ktoré sa napína a nemilosrdne Romana vlečie do vody.

Predné kolesá traktora prudko vbehli cez strmý breh do kalnej vody a s trhnutím za sebou ťahá aj Vasiľa. Sledujem situáciu cez špinavé zadné sklo a snažím sa niečo natočiť. Vasiľ narazil do prúdu rieky a spenená voda preteká cez prednú kapotu až takmer po predné sklo. Našťastie je auto iba na lane, motor je vypnutý a do sania chlapi napchali nejakú koženú rukavicu, takže do motora snáď nenatečie. Vidím ale, že na boku auta voda siaha len pár centimetrov pod sklo, mám teda vážnu obavu, že Roman už musí mať mokrý aj zadok. Po pár sekundách je Vasiľ z najhoršieho vonku, táto prvá časť rieky je asi najhoršia. Máme pred sebou ešte niekoľko desiatok metrov, kým prekonáme celú šírku rieky, ale ďalej to už nevyzerá tak hlboko. Aj keď pre Vasiľa je asi všetko dosť hlboko, pretože pri jeho deravom podvozku akákoľvek mláka nad 20 centimetrov hĺbky znamená vodu v kabíne. Traktor už je na druhom brehu, ale vôbec nespomaľuje. Už nesledujem Vasiľa vzadu, pozerám dopredu. Do kelu, veď tá rieka nebola iba jedna, ono to vyzerá, že smerujeme k ďalšiemu ramenu. Traktor nepribrzdí ani trošku a vhupne do vody. Vyzerá to ale podstatne plytšie, môžeme ostať v kľude. O pár sekúnd sme na suchu a Vasiľ je odovzdane vlečený ďalej. Ešte jedno plytké rameno rieky. Už by aj stačilo. Traktorista sa ale zastaviť nechystá. Pozriem dopredu a mrzne mi úsmev na tvári. Blížime sa k najviac rozbúrenému ramenu, široké je možno 20 metrov, ale voda je veľmi rozvlnená, vyzerá hlboko a prúd je silný. Po chrbte mi prebehne mráz, lebo ani tu traktorista nespomalí a rovno vhupne do vody. Cez otvor dverí bez dverí mi na chrbát šplechne studená voda, ale to teraz neriešim. Upreto hľadím dozadu a natáčam posledné chvíle tejto Lady 2105. On nám ju prevráti!!! Veď keď sa ten silný prúd oprie do boku auta, určite sa prevráti. Zdá sa ale, že Vasiľ to ustojí, ani sa nezhupol. Chvíľu ale má voči traktoru trochu iný smer, než by sme očakávali, Vasiľ pláva. Ešte že je pripevnený na oceľovom lane, ináč by nám ho odplavilo až do Čínskeho mora. Mongol na sedadle vedľa Romana sa úžasne zabáva, pravú ruku má vystrčenú z otvoreného okna, ťapká ňou po rozvlnenej hladine rieky a tuším si aj niečo spieva. Tak ja sa tu stresujem a bojím a on má z toho kolotoče. Koľko je asi v aute vody? Som si istá, že sedadlá musia byť zaliate, lebo diery na podlahe musia vodu nasávať a dvere sú dolu tiež také prežraté, že tadiaľ musí voda natekať prúdom. Vasiľ nabehol na plytčinu, prestal plávať a na lane je vidieť, že zasa auto ťahá, už nie je iba kotvou. Lezieme z rieky von. Ešte jedna hlboká kaluž a sme pri jurtách na druhom brehu. Z dna Lady sa leje voda prúdom.

Zastavujeme. Najrýchlejšie ako je to len možné zliezame z traktora a ideme obzrieť škody. Roman už má okolo auta kopu detí pokrikujúcich Haaaj a Heloooou. Postupne sa k nim zbiehajú aj chlapi a čudujú sa, čo to tento traktorista z druhého brehu dotiahol. S Thunderom očividne lomcuje predávkovanie adrenalínom, je vyškerený od ucha k uchu a vysvetľuje nám, ako on Vasiľa v tej vode šoféroval. Môj pekný, ty si ho mohol maximálne tak kormidlovať!!! Veď ste plávali. Ja som sa tak strašne bála. A čo teraz, ideme sušiť? Alebo ako? Kedy budeme môcť vyskúšať, či to motor prežil? Mongol ako keby rozumel, vytiahol zo sania rukavicu a naznačuje, aby Roman naštartoval. To akože hneď? Veď je to mokré. Je tam water. Water. No problem? Mongol len mávne rukou a konštatuje „Ruskaja mašííína“ a naznačuje, aby Roman štartoval. No keď myslíš. Motor chytá na prvé brnknutie. Neuveriteľné. Ani sedadlá nie sú mokré, neviem, ako je to možné, ale vody bolo len tak po spodný okraj sedačiek, takže môžeme rovno skočiť do auta a ideme ďalej, ale iba pár kilometrov. Pod nohami nám všetko žblnká, musíme nejako dostať všetku vodu z auta von a prípadne skontrolovať, či Vasiľ neulovil niečo na večeru. Neulovil. Aspoň teda vyháňame vodu cez diery v podvozku von z auta. Na mieste spolujazdca na počudovanie nie je žiadna diera, voda sa tu drží ako v bazéne, takže Roman musí skrutkovačom jednu dierku v najprehnitejšom mieste preraziť. Zapadajúce slnko rýchlo vysušilo mokré gumy. Dokonca aj kozie rohy na prednej maske búrlivý kúpeľ prežili. Stmieva sa však pomerne rýchlo, dnes už ďalej nepôjdeme. Kus od cesty si nájdeme menej kamenisté miesto, kde rozložíme stan. Žerú nás komáre ale sme strašne hladní, musíme vydržať, kým si v ešusoch zohrejeme niečo teplé. Dnes bol neuveriteľný deň. Dúfam, že ďalšie rieky nás už nečakajú...

Deň 6 >>