Deň 7 - z Altaia do Khovdu

Slovami od Horkýžov Slížov by sa dalo povedať, že včera som prišiel domov dnes a aj to v zmysle múdrosti, že je lepšie prísť skoro ráno, než neskoro večer. Po pár hodinách spánku nám okolo ôsmej trieska na dvere recepčná, že si máme ísť preparkovať tú červenú vec, ktoré dole blokuje výjazd nejakému autu. Ale nám to tak kázal zaparkovať strážnik, keď sme prišli, aby na tú červenú vec nemusel chodiť nakúkať až za roh. Mierne dezorientovaný Roman radšej zbehne dolu, aby po Vasiľovi nepreskákala nejaká obria Toyota. Okrem nekonečne dlhej nočnej zmeny v servise sme v noci absolvovali aj nedobrovoľný odber krvi a teraz si škriabeme obrie štípance snáď úplne všade, aj tam, kde sme si mysleli, že by sa komár dostať nemal ako. Využijeme príležitosť na teplú sprchu, pretože posledných pár dní sme riešili hygienu iba vlhčenými utierkami ale vlasy plné prachu z púšte Gobi si nimi umyť nedokážeme.

Roman je nešťastný – chýbajú mu gurtne, ktoré včera servisáci rozplietli spod odhnitej struny. Struna je už síce zasa v pôvodnej polohe a snáď chvíľu vydrží, ale gurtní nikdy nie je dosť a máme pred sebou ešte dlhú cestu, takže je vysoko pravdepodobné, že ešte budeme potrebovať čo to zagurtňovať. Vraciame sa teda do servisu. Chlapi, ktorí až do skorého rána makali na našom aute sa tu klátia a my nevieme, či od nevyspatia alebo od zvyškového alkoholu, ktorý im ešte musí prúdiť v krvi. Očko sa nám včera chválil svojím nákladiakom, s ktorým chodí voziť zeminu na stavbu cesty. Dnes tu ale nákladiak nepohnute stojí a my máme trošku výčitky svedomia, že kvôli oprave žiguláku dnes na výstavbe asfaltky smerom k mestu Khovd bude chýbať jedna mašina a termín dokončenia budú musieť posúvať ako dostavanie našej diaľnice do Košíc.

Naše gurtne sa nenašli, ale aby sa nás zbavili, nabalili nám servisáci za päť eur inú a k tomu aj zopár binderiek. Možno tú našu gurtňu predajú zasa niekomu inému.

Je pol dvanástej, musíme vyraziť. Očko hovoril, že do dvoch rokov bude z mesta Altai cesta preasfaltovná až po Khovd, ale my máme pod pneumatikami zatiaľ iba štrk, aj keď kvalitne uvalcovaný. Aby sme nepodľahli nadšeniu, každých pár kilometrov je na ceste z jednej alebo druhej strany poukladaných pár veľkých kameňov, ktoré slúžia ako improvizovaný spomaľovač. Nebol by to žiaden problém, keby tu nechodili nákladiaky, ktoré nad cestou zdvíhajú také kúdole prachu, že v rozmedzí 500 metrov nie je vidieť absolútne nič. Miestami musíme takmer zastaviť a počkať, kým prach sadne, inak by sme na kamenných retardéroch istotne odpísali všetky nápravy aj pneumatiky. Nedá sa tu dýchať, zasa sa balíme do šatiek. Vonku je horúco, v šatkách sa nedá vydržať, prach na tvárach sa mieša s prúdmi potu a na tvári sa nám vytvára niečo ako cementový zábal. Snáď pôsobí omladzujúco. Krásne kopce sme nechali pri meste Altai a ďalej nás zasa sprevádza iba nekonečná rovná púšť, piesok kam len oko dovidí, ale v tomto prachu to nie je ani na 200 metrov. Vedľa nás tušíme novú cestu. Prechádzame okolo mostu, ktorý asi posledné dažde podmyli a mostné teleso sa v strede zlomilo a jednoducho spadlo. Našťastie ešte nebol v prevádzke, takže vyzerá síce apokalypticky, ale pri jeho kolapse asi k žiadnym stratám na životoch nedošlo. Pre nás je omnoho väčšou katastrofou fakt, že naša prašná cesta ide v línii s novučičkou asfaltkou, ale delí nás od nej pomerne hlboký naschvál vyrýpaný rigól. Nemáme šancu zdolať ho a tak na rovnú cestu vedľa nás hľadíme ako keď hladný pozerá cez výklad v potravinách a nemôže si zobrať. Ideme sa aspoň peši pozrieť. Kráčame po čiernom asfalte a otláčame prvé stopy. Malý krok pre človeka ale veľký krok pre Mongolsko. Túto cestu istotne potiahnu až po ruské hranice a raz, možno ani nie v takej ďalekej budúcnosti dočiahne až po Ulanbátar, čím otvoria cestu k turistickej kolonizácii všetkých priľahlých oblastí. Biznis pre miestnych, ale nám je už teraz tak trochu ľúto, že táto krajna stratí tú divokú krásu, ktorá je už v dnešnom svete taká jedinečná.

Hrkáme sa ďalej jemným pieskom. Pri každom zhupnutí dostávame cez diery v podvozku výdatný prídel jemného prachu, ktorý sadá absolútne na všetko a všetkých. Dusíme sa aj napriek šatkám uviazaným cez tváre. Romanovi sa naviac bortí sedadlo. Od rána sa sťažuje, že sa mu čudne nakláňa dozadu a začína mu to byť dosť nepríjemné. To sedadlo sa síce od začiatku pohupovalo a nadmerne pružilo ako sedačka v kamióne, ale teraz to už začína byť dosť otravné. Musíme zastaviť a omrknúť, čo sa deje. Pod šoférovým sedadlom sa úplne zlomil nosník a prebára sa do podlahy. Za nosníkom je ako bonus poriadna diera, takže ak niečo nevymyslíme, Romana niekde cestou stratíme. Lenže čím sa dá uprostred púšte opraviť takáto závada? Našťastie sa Thunderovi pošťastilo niekde v piesku vyhrabať väčší kameň a podložil ho do miesta, kde sa sedadlo prepadáva. Pasuje úplne presne a testovacích pár kilometrov prebehlo bez problémov, môžeme teda spokojne pokračovať. Človek by neveril, čím všetkým je možné opraviť auto. A ako si tak spokojne frčíme, zrazu rana. Kameň asi podobnej veľkosti ako ten, čo má Roman pod sedadlom nám oprotiidúci kamión vyhodil presne do stredu predného okna a pravdu povediac, aj sa čudujeme, že to sklo sa rovno nevysypalo. Výhľad nám ale zdobí všesmerová hviezda veľká asi ako dlaň. No pekne. Pri pohľade oproti oblohe to vyzerá ako ufo pristávajúce priamo na našu prednú kapotu. Sklo drží, zatiaľ to nie je taká tragédia, ale ak sa tá prasklina rozbehne, budeme musieť uvažovať aj o výmene predného skla, lebo s týmto si nás asi ruskí a potom aj slovenské policajti pekne podajú. No nič, budeme riešiť operatívne.

Smerujeme do mesta Khovd. Miestami v sebe nájdeme dosť drzosti a ešte aj vhodné miesto na vjazd na uvalcovaný podklad prichystaný na asfaltovanie a kľučkujeme medzi cestárskymi strojmi, ale fakt už sa nám nechce hltať ten pieskový prach. Cestári sa po nás neveriaco obzerajú, ale ak aj nadávajú, tak ich nevidíme a Roman sa do späťáku tiež veľa nepozerá. Makajú ako draci, do roka tu bude čierny koberec,. Čo do roka, zrazu vybiehame na asfalt a zrazu sa aj v aute vidíme bez oblakov zvíreného prachu. Kopce okolo naberajú výšku. Oblohu zaťahujú tmavé mraky cez ktoré sa miestami predierajú ostré slnečné lúče, ktoré mäkko dopadajú na zelené svahy. Nádherné svetlo, nádherné pohľady, nádherné príroda. Začíname sa cítiť optimistickejšie. Nekonečná rovina je zdarne za nami a asi sto kilometrov pred nami mesto. Študujeme navigáciu. Kus pred Khovdom by malo byť jazero, skúsime si tam nájsť pekný kemping plejs.

Z hlavnej cesty odbočujeme na štrkovú roletu a po desiatich minútach drncania sa nám otvára neskutočne romantický pohľad. Tmavomodré jazero lemované zelenými brehmi, na opačnom brehu kopce a nad nimi šľahačkové mraky. Tu ostaneme na noc, takú romantiku si nemôžeme nechať ujsť. Ako dobrý nápad sa nám to zdá asi dvadsať sekúnd, odkedy sme vystúpili z auta, pretože za tri sekundy sme doštípaní viac ako za predchádzajúce tri dni, za ďalších 10 sekúnd sa informácia o čerstvej krvi rozšírila medzi komármi od tiaľto až po Bajkalské jazero a v dvadsiatej sekunde sú asi všetci nasosnutí na nás. Rýchlo skáčeme šípku do auta, vykašliavame hmyz a zdrháme. Zožrali by nás zaživa, ak by sme sa nechali. Uznávame potupnú porážku a smerujeme do mesta. Pri pohľade z kopca je nám jasné, že kempovať nebudeme, Khovd vyzerá ako väčšie mestečko v údolí medzi kopcami, tu už nie je kde nepozorovane sa usalašiť na noc. Sme takí zaprášení, že sa ani nebudeme brániť teplej sprche, takže len dotankujeme a ideme pohľadať nejakú posteľ. Lenže máme posledných pár tisíc mongolských peňazí, na pumpe musíme kalkulovať, koľko za to dokážeme doplyniť do plynovej nádrže. Kým sa s pumpárom dohadujeme, koľko toho vlastne chceme, zastaví kúsok od nás auto a s pohárikom a fľašou vodky z neho vypadnú traja veselí Mongoli. Strašne sa bavia na tom, že v našej starej káre máme plyn a dôkladne si nás obzerajú. Potom nás prinútia dôkladne presondovať obsah naliateho asi 150 gramového pohárika, ale keďže sú v presile (sú traja a fľaša, my sme iba traja), tak si ten jeden pohárik rozdelíme s Lenkou na polovicu, porobíme si s chlapmi zopár fotiek a ideme preskúmať mesto.

Roman ako jediný ostal triezvy, takže pozorne sleduje stavby okolo cesty a odhaduje, kde by sme mohli ostať na noc. Zopár hotelov tu je, ale vyzerajú totálne zdevastovaná, dokonca aj ten s názvom Grandhotel. V malom výklenku latrínovitého vzhľadu je bankomat, skúsime vybrať nejaké peniaze. Potrebujeme keš, lebo o platbe kartou si v tomto mestečku nerobíme ilúzie a slovenské straváče asi tiež neberú. Na tretí pokus odchádzame s plnou hrsťou bankoviek, ktoré nám snáď vydržia až po hranice s Ruskom. Za križovatkou je bytovkoidná budova a na nej nejaký reklamný nápis, to bude určite hotel. Odstavujeme auto na prázdnom parkovisku a chvíľku si naťahujeme telíčka dokrkvané celodennou hrkačkou po mongolských cestách. Na chodníku pred Vasiľovým nárazníkom stoja dvaja cyklisti. Nevšímame si ich, zato oni si nás všímajú pomerne dosť. Vtom mladší z nich prehovorí našou rodnou rečou, že „Čaute, kde všade nestretne človek Slováka?“ Hľadíme ako teľce a nechce sa nám veriť, že sme počuli dobre. Blázon ide na bicykli už niekoľko mesiacov tuším niekde z Kazachstanu alebo iného stanu, a my sme vraj po celých mesiacoch prví Slováci, ktorých na cestách stretol. Vymieňame si skúsenosti a hneď ako sa ubytujeme si vymieňame aj čísla izieb. Večer za nami dobehne a pokecáme. Teraz sa ešte bude chvíľu venovať svojmu cudzokrajnému parťákovi, s ktorým už pár dní šliape do pedálov. My sa chystáme šliapať do schodov priamo do sprchy, ale mladý Mongol, ktorý nás ubytoval, nás ženie naspäť do auta a že tam za hotelom je dvor a tam máme zatiahnuť aj s naším vozidlom, tam bude v bezpečí. Neviem, či nechcel povedať, že na dvore bude naše auto presne tam, kam patrí, pretože za tou plechovou bránou je okrem trochy voľného miesta aj priadna kopa páchnucich odpadkov. Asi nechcel, aby sme mu pred hlavným vchodom znižovali hodnotu hotela našou prítomnosťou. Snáď teda smetiari neprídu zajtra ešte pred naším odchodom.

Večera v hotelovej reštaurácii je mimoriadne prekvapivá. Okrem toho, že nás prekvapila krikľavo žltá farba piva, dostal nás miestny kuchár aj nefalšovaným majonézovým zemiakovým šalátom, dokonca v ňom bol aj hrášok. Okrem toho sa nám z jedálneho lístka písaného iba v Mongolčine podarilo vybrať niečo, čo sa nakoniec ukázalo ako pečené zemiaky s pečeným mäskom a celé to bolo také fantastické, že by sme zvládli aj dve porcie. Zato vegetariánke Lenke sa kuchár pomstil a doniesli jej niečo, čo vyzeralo ako podivné ryžová mliečna polievka nasledovaná kapustovým šalátom a vajíčkami. Neviem, či by sme jej nemali prenechať posteľ najbližšie ku kúpelke.

Večer nám cyklista Rudo rozpráva o svojich zážitkoch z ciest a je taký vytešený zo slovenskej spoločnosti, že sa mu od nás nechce ani keď už hodiny ukazujú pol tretej v noci. Dobre sa s ním kecá, ale keď už kecá sám a my upadáme do spánkového bezvedomia, lúči sa s nami. Vidíme sa ráno.