Kirgizsko

Keď sme sa rozhodovali o tom, ktorú zo stredoázijských krajín navštívime tento rok, Kirgizsko a Tajikistan nemali veľa konkurentov. V tejto časti sa zameriam na informácie o Kirgizsku, pretože každá z týchto krajín si rozhodne zaslúži samostatnú úvahu.

Kirgizsko je pre mnohých ľudí krajina, o ktorej sotva počuli a nie ešte aby ju vedeli na mape presne lokalizovať. My, ktorí si ešte pamätáme aj časy pred rozpadom ZSSR vieme, že to bola bývalá zväzová republika, ktorá v 90. rokoch rovnako ako mnohé iné bývalé zväzové republiky, bojovala o svoju samostatnosť a sebaurčenie. Ako samostatná krajina to Kirgizsko rozhodne nemá ľahké, ale pre cestovateľa je to takmer vysnívaná zem. Minimálne pre cestovateľa, ktorý miluje hory. Kirgizsko je totiž krajinou, ktorého priemerná nadmorská výška je viac ako 2700 mnm. Takmer odvšadiaľ v krajine, kamkoľvek sa pozriete, môžete vidieť nejaké hory a ak sa nechcete zdržiavať iba v blízkosti hlavného mesta Biškek, môžete sa dostať až pod hory, ktoré siahajú cez 7000 metrov. Veď najvyšší vrch krajiny, Pik Pobedy (Štít Víťazstva), v pohorí Ťanšan na hranici s Čínou dosahuje výšku až 7439 mnm.
Komu sa nechce driapať do hôr, môže si užiť pohodu a relax pri ľahko dosiahnuteľnom jazere Issyk kul, pobrežie ktorého je vyhľadávaným letoviskom nielen pre Kirgizov, ale aj pre smotánku zo susedného Kazachstanu. Kirgizsko ponúka veľa jazier, jedno krajšie ako druhé, k niektorým sa dostanete ľahko (napríklad Jazero Song Kol, už spomínaný Issyk Kul a iné), k iným si to musíte tvrdo odšliapať (napríklad jazero Ala Kol, ku ktorému sa robia trojdňové treky). Na svoje si prídu aj milovníci histórie, dobrého jedla a stretnutí s ľuďmi.

Spôsob dopravy samozrejme záleží na tom, koľko času chce a môže človek venovať samotnému presunu do krajiny.

Pokiaľ máte k dispozícii aspoň dva mesiace voľna, môžete vyraziť aj vlastným autom, ale treba rátať s tým, že pri severnej trase potrebujete dvojvstupové víza do Ruska (ostatné krajiny na trase sú v tomto momente bezvízové); pri jazde južnou trasou cez Turecko víza síce potrebovať nebudete, ale väčšina cestovateľov volí trasu zahŕňajúcu plavbu trajektom cez Kaspické more, čo môže byť časovo trošku náročnejšie, pretože časový harmonogram plavieb nie je úplne presne dodržiavaný.

My sme sa rozhodli, že do Kirgizska priletíme. Let so spoločnosťou Aeroflot s prestupom v Moskve sme zvládli v rámci jedného dňa a cena 368 eur za pohodlný let z Viedne vrátane veľkej batožiny nám pripadala ako adekvátna k ušetrenému času. Samozrejme, dajú sa zohnať aj lacnejšie letenky, ale my jednak potrebujeme aspoň 23 kg limit pre príručnú batožinu, keďže si vždy so sebou berieme offroadovú výbavu a všetko na kempovanie (stan, spacáky, karimatky, základný riad), a jednoducho nechce sa nám lietať zo vzdialenejších letísk než je Bratislava alebo Viedeň.

Pre nás je jedným z najpodstatnejších aspektov pri rozhodovaní sa o tom, kedy tú ktorú krajinu objavovať to, kedy je v krajine ešte alebo už prijateľné počasie (čiže už nie je sneh aj keď blato ešte môže byť ale nie je príliš horúci, prípadne kedy ešte nezačali jesenné alebo sezóne dažde), ale ešte alebo už tam nie je turistická sezóna.

Po porade s Alexom, od ktorého sme si prenajímali autá, sme sa rozhodli letieť do Kirgizska v polovici júna. V krajine je obdobie vrcholnej jari, ale väčšina turistov a cestovateľov do krajiny prichádza až v júli a auguste, takže druhá polovica júna sľubuje už pomerne stabilné počasie, cesty by už nemali byť zavalené snehom ani vo vysokohorských sedlách, ktoré nás určite budú lákať, a nebudeme všade narážať na davy domácich alebo zahraničných ľudí.

Vo všeobecnosti je ale pre návštevu Kirgizska vhodný celý rok, záleží na tom, akým aktivitám sa chcete venovať. Zima v krajine je síce drsná, do mnohých oblastí sa nedá dostať, pretože cesty nie sú udržiavané, ale výhľady sú aj v zime úchvatné. Väčšina turistov však krajinu navštevuje od mája do októbra.

Pravdu povediac, nad pojmom bezpečnosť sme sa v Kirgizsku ani veľmi nezamýšľali, pretože v momente, keď sme opustili mesto, tak sme sa vo väčšine prípadov cítili široko ďaleko sami.
Mestá samozrejme bežný štandard, treba si dávať pozor na vreckárov asi ako všade na svete, ale ani po zotmení sme nemali nejaký pocit, že by sme napríklad v Biškeku ako hlavnom meste mali mať vážne obavy.

Riedkosť osídlenia v mnohých oblastiach v rámci bezpečnosti môže byť pri bezpečnosti cestovateľa problémomm skôr z iného pohľadu. Často sme sa dostávali do miest, kde nebolo veľa kilometrov ani živej duše a telefónny signál tiež často pokrivkával. Preto si človek musí dávať pozor sám na seba, pretože v prípade problémov môže byť dosť problém dovolať sa pomoci.

Ak máte kopu času, môžete sa zabávať cestovaním miestnymi autobusmi. Cestovný poriadok je premenlivý, v zásade veľmi podobný akejkoľvek krajine, kde funguje systém maršrutiek, čiže ide sa, keď je maršrutka plná. Za lacné cestovné musíte ponúknuť pomerne značnú dávku prispôsobivosti a trpezlivosti.

Ak nechcete premrhať až tak veľa času čakaním na naplnenie maršrutky, môžete si prenajať hocikoho z miestnych ľudí, ktorí vlastnia auto a sú ochotní zafungovať ako súkromný taxík. Ceny sa rôznia podľa vzdialenosti a osobnej dohody. Náklady je možné zdieľať s inými turistami, ktorí idú tým istým smerom, len ich proste musíte nájsť, napríklad v miestnom hosteli.

Pre fyzicky zdatných je určite super spôsob dopravy jazda na bicykli. My sme počas našej cesty stretli niekoľko krajanov ale aj cyklistov iných národností, ktorí šliapali do pedálov na asfalte aj mimo neho, na rovinke aj do brutálnych kopcov.

My sa ale nepasujeme za takto fyzicky zdatných a preto, ako vždy, sme sa rozhodli krajinu objavovať na terénnom aute. Je to síce podstatne drahšie (prenájom terénneho auta nás stál v priemere 80 USD na deň) ale keďže nám auto poskytovalo možnosť spania, ušetrili sme čo to na ubytovaní a hlavne sme mohli náš čas v krajine využiť skutočne veľmi efektívne.
V Kirgizsku operuje viacero autopožičovní, my sme zvolili takú, ktorá prenajíma vozidlá ruskej výroby, čiže UAZ. Prečo? Pretože Toyotu alebo Nisan, prípadne iné auto západných značiek si môžeme prenajať kdekoľvek na svete, na vlastných Jeepoch môžeme jazdiť kedykoľvek kamkoľvek, ale ruských áut okrem starých žigulákov po cestách až tak veľa nejazdí. A môžeme povedať, že jazda na UAZ Buchanke bola tiež poriadne dobrodružstvo.

Keďže sme mali zo stredoázijských krajín skúsenosť iba s Mongolskom, mali sme trošku obavu, ako to bude vyzerať so stravovaním, keďže sme mali v tíme dvoch vegetariánov. V Mongolsku bol vážny problém zohnať nejaké vegetariánske jedlo, a tak musela milá vegetariánka Lenka papať hlavne wifonky. Takýto problém v Kirgizsku absolútne nebude potrebné riešiť. Miestne tržnice ponúkajú množstvo čerstvej zeleniny a ovocia, sušeného ovocia a orechov, reštaurácie aj miestne krčmy na požiadanie tiež vykúzlia vegetariánsky pokrm taký výborný, že aj my mäsožravci sme si pochutnávali na bezmäsitej verzii boršču, blinčikoch alebo zeleninovom plove.

V Kirgizsku nebolo takmer nič, čo by sa nedalo zjesť, práve naopak. Aj obyčajný suchý chlieb bol výborný, ak bol čerstvý. Až kým sme sa nedostali k ochutnávaniu výrobkov z kvaseného kobylieho mlieka. Čudné syrové guľôčky vyzerajúce ako amatérska napodobenina rafaela sa nedali kvôli svojej chuti prehltnúť (Janek skonštatoval, že chutia ako konské semeno, aj keď netušíme, ako k takému porovnaniu prišiel :) ). Kvasené kobylie mlieko kumys (alebo kymys) je vraj veľmi zdravé a dokonca vraj obsahuje aj trošku alkoholu, ale rozhodne nie dosť na to, aby sme chceli prehltnúť viac ako jeden hlt. Podobne sme si nedokázali zvyknúť na zvláštne smoothie z kvaseného obilia a kukurice nazvané Maxym.

Kirgizi si uvedomujú, že rozvíjajúci turizmus je dôležitým zdrojom obživy a preto sa snažia byť veľmi ochotní a nápomocní pri zabezpečovaní požiadaviek ľudí, ktorí krajinu navštívia. Veľmi promptne dokážu zabezpečiť ubytovanie, obzvlášť nejakú formu „homestay“ či už v dome alebo v jurtovom kempe. Chcete si pozrieť nejakú oblasť z chrbta koníka? Stačí sa spýtať niektorého z miestnych, určite si to užijete. My sme si chceli napríklad pozrieť dielňu, ktorá vyrába jurty a vyváža ich do celého sveta. Stačilo zaklopať a aj keď už pán majiteľ sedel pri večeri, ochotne nás za drobný poplatok svojou dielňou hrdo previedol.

Kirgizsko vzhľadom na svoju polohu bolo do dávnych čias križovatkou tak akosi všetkého - viedla tadiaľto dôležitá trasa Hodvábnej cesty, takže sa tu v súvislosti s obchodom miesili kultúry, náboženstvá, architektonické štýly, jazyky, názory... A výsledok je vidieť aj dnes. Nie je problém stretnúť ľudí s ázijskými črtami, ktorí práve vychádzajú z mešity, ktorá vyzerá ako budhistická stupa, pretože kedysi z Číny do oblasti Kirgizska ušla značná časť populácie tam prenasledovaných moslimov nazývaných Dungani. Uvidíte tu aj veľa krásnych žien s európskymi črtami, bez problémov sa dohovoríte Rusky, pretože veľká časť obyvateľstva je ruského pôvodu, ale nájdete tu vraj ešte stále potomkov Nemcov, ktorí sem boli deportovaní z oblasti Volgy počas druhej svetovej vojny. Väčšina obyvateľov sú však Kirgizi, hrdo hovoriaci kirgizštinou, no v prípade potreby sa s nimi tiež bez problémov dohovoríte po rusky. S angličtinou v Kirgizsku veľa vody nenamútite, určite je pred cestou sem dobré naučiť sa aspoň nejaké ruské frázy a slovíčka.

Vo všeobecnosti nám ľudia v Kirgizsku pripadali milí, až na jednu zlú skúsenosť v autoservise v meste Naryn. Bohužiaľ, všade sa nájde niekto, kto chce ryžovať na smole zahraničného cestovateľa a tak sa nám snažili naúčtovať asi 10 krát vyššiu službu za práce, než by zaplatil domáci. Našťastie nám majiteľ autopožičovne pomohol a prosil nás, aby sme si nerobili názor na krajinu podľa niekoľkých zlých ľudí. Mal pravdu, nikde inde sa táto nepríjemnosť nezopakovala.

Veľa rodín pastierov na jar vyháňa svoje stáda oviec, kráv, koní alebo kôz na tradičné pastviny do hôr, na jailoos, kde okrem svojich júrt stavajú aj niekoľko ďalších júrt ako možnosť ubytovania pre turistov. Stráviť noc v takomto homestay ubytovaní je vždy zaujímavý zážitok. Rodina Vám okrem postele v jurte ponúkne aj večeru a raňajky za cenu okolo 15 eur. Zároveň väčšinou ponúkajú aj možnosť prenajať si kone na výlet do okolitej krajiny. My vždy dávame prednosť takémuto ubytovaniu a kontaktu s ľuďmi pred akýmkoľvek hotelom.

Kirgizsko má nespočetné množstvo miest, ktoré človeka očaria svojou krásou a v rámci jednej návštevy sa určite nedá zvládnuť všetko. My sme mali k dispozícii 17 dní do ktorých sme chceli zmestiť Kirgizsko a aspoň časť Tajikistanu, takže sme si museli trasu starostlivo naplánovať. Tak trochu prirodzene sme sa chceli vyhnúť miestam, ktoré sú v trase väčšiny cestovných agentúr a chceli sme sa pozrieť niekam, kam nechodí každý. Preto sme si okrem tradičných miest ako je napríklad hlavné mesto Biškek, jazero Issyk kul alebo národný park Ala Archa vytipovali také miesta, ako údolie Sary Jaz s mestom duchov Engilcheck, nádherné jazero Kel Suu alebo základný tábor pod jednou zo sedemtisícoviek na úplnom juhu krajiny Pik Lenina.
Keďže tieto miesta sa nachádzajú v hraničnom pásme (obzvlášť Sary Jaz a Kel Suu sú v hraničnom pásme s Čínou), je potrebné pre vstup do týchto oblastí vybaviť špeciálne povolenie. Za poplatok ho vybaví napríklad regionálne príslušná organizácia CBT – čo je organizácia Community Based Tourism, ktorej kancelária sa nachádza v každom meste. Vedia pre turistov veľmi promptne zabezpečiť čokoľvek – od ubytovania, cez taxík až po rôzne výlety a exkurzie. Pri povoleniach ale treba rátať s tým, že ich vybavenie trvá zhruba týždeň, takže treba veci riešiť vopred. Kontaktujte regionálne príslušnú organizáciu CBT cez web a všetko vám pripravia, stačí poslať sken pasu a poplatok.

Ďalšia vec, s ktorou treba rátať je, že aj keď máte auto, kilometre v Kirgizsku ubiehajú mimoriadne pomaly. Asfaltových ciest totiž nie je veľa, väčšina ciest má štrkový povrch, miestami je ich kvalita dosť zlá, takže rýchlosť presunov budete mať v priemere okolo 40 km/h a aj to len ak ste zručný šofér. Tam, kde budete mať šťastie na asfalt, vašu presunovú rýchlosť budú limitovať veľmi časté rýchlostné obmedzenia, ktoré treba rešpektovať, pretože pokuty sú frekventované a nemalé.

Biškek – Issyk Kul – Karakol - SaryJaz

Asfaltová cesta pomerne dobrej kvality nás previedla okolo
veže Burana
je pozostatkom kedysi 46 metrov vysokého minaretu, ktorý dominoval prosperujúcemu mestu. Dnes sa dá na vrchol 24 metrov vysokej konštrukcie vystúpiť po veľmi úzkom točitom vnútornom schodisku. Z vrcholu je nádherný výhľad na okolie.
K veži sa viaže niekoľko legiend, ktorých spoločnou témou je, že kráľ chcel svoju dcéru uchrániť pred zlou veštbou tým, že dcéru ukryl vo vysokej veži. Ale ako to už býva, veštba sa napriek jeho snahám naplnila. (Naše rozprávky sa mi páčia viac, v nich väčšinou existuje klauzula o prípadnom odvrátení zlého osudu, ak princeznú niekto pobozká alebo niečo podobné ;) )

petroglyfy na severnom pobreží Issyk kul pri meste Cholpon Ata
Niekoľko tisícročí staré petroglyfy na severnom pobreží jazera Issyk kul, blízko mesta Cholpon Ata, sú dôkazom dávneho osídlenia tejto oblasti. V Kirgizsku sa nachádza niekoľko lokalít, kde sa dajú petroglyfy prezrieť, ale táto lúka je asi najľahšie prístupná. Za niektorými podobnými lokalitami treba stúpať vysoko do hôr.

noc pri jazere Issyk kul (na jeho severnom brehu sa nachádza niekoľko prírodných horúcich prameňov)
Jazero Issyk kul - najväčšie jazero v Kirgizsku. Z juhu ho lemujú ešte stále zasnežené vrcholy horského masívu Terskey Ala Too. Niekde tam budeme o pár dní zdolávať Jeden z horských priechodov. Zo severnej strany jazero lemuje pás hraničných hôr medzi Kirkizskom a Kazachstanom - Kungey Ala Too. Cesta z Bishkeku k jazeru Issyk kul chvíľami išla na dohľad od Kazachstanu.
Voda v jazere je mierne slaná, preto v zime úplne nezamŕza a javí sa ako keby bolo teplejšie. Veď Issyk kul vraj znamená Teplé jazero.

presúvame sa do mesta Karakol – je východiskovým bodom pre turistov, ktorí si robia výlety do údolí Altyn Arshan k horúcemu prameňu, k červeným skalám a prasknutému srdcu v údolí Jeti Oguz, zdatní vysokohorskí turisti môžu vyraziť na niekoľkodenný okruh medzi údoliami Altyn Arshan a Karakol k jazeru Ala-kul. Je to jeden z najpopulárnejších trekov v krajine.

My z mesta Karakol vyrážame do málo navštevovaného údolia Sary Jaz k mestu duchov Engilcheck a k horúcim prameňom Kara Tash. Ak sa vám podarí tieto pramene nájsť, treba sledovať hodinky a kúpeľ obmedziť tak na 20 minút. Voda je síce parádne horúca, ale vraj obsahuje radón, tak opatrne.

Cesta sem z Karakolu trvá dobrých 5 hodín, aj keď je to len okolo 120 km. Cesta je štrková, pomalá, vedie neuveriteľne krásnymi údoliami, v ktorých budete každú chvíľu stáť a kochať sa, potom stúpa do sedla do výšky cez 3800 metrov a potom zasa klesá až do Engilchecku, ktorý je vo výške cez 2000 mnm. A treba rátať so zdržaním na vojenskom kontrolnom bode, kde vám skontrolujú povolenie na vstup do hraničnej zóny a to skutočne veľmi dôkladne. Je dobré mať kópiu povolenia, ktorú si vojaci môžu nechať – urýchli to celý proces a nebudú si musieť všetko opisovať, čo znamená, že vás zdržia pol hodinku namiesto hodiny.

Engilcheck (Inylcheck)
Mesto duchov Engilcheck - sa nachádza 150 km od Karakolu, v údolí Sary Jaz. Keďže je to už veľmi blízko čínskych hraníc v hraničnom pásme, je pre vstup do tohto mestečka a priľahlých oblastí špeciálne povolenie. O jeho vydanie sme požiadali vopred, pretože to môže zabrať niekoľko dní, možno týždeň a my sme rozhodne nechceli strácať čas.
Za sovietskej éry sa v 80tych rokoch v tejto oblasti bohatej na volfrám, cín, molybdén a iné kovy rozbehla intenzívna ťažba a preto sa do tohto mesta sťahovalo množstvo mladých ľudí, ktorí sa tu plánovali usadiť a pracovať. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa ale aj tu prejavil úpadok priemyslu a život začal z mesta miznúť. Dnes mesto obýva len okolo 20 - 30 rodín. Prázdne bytovky, opustená fabrika, prachom zaviate ulice.
Mesto duchov stojí na križovatke ciest, z ktorých jedna vedie k ľadovcu Engilcheck a je využívaná hlavne horolezcami. Cesta na juh pokračuje k ďalším údoliam. Kedysi pokračovala ďalej a vytvárala južnú trasu až po mesto Naryn. Mnohé mapy túto cestu ešte zobrazujú, ale pri plánovaní s ňou nerátajte. Neudržiavané mosty dávno zobrala voda, cestu zničil vplyv počasia a prírodné pohromy. My sa ale o kúsok na juh predsa len pozrieme - k teplým prameňom.

Na cestu do oblasti údolia Sary Jaz je dobré vyčleniť si aspoň dva dni, my sme mali iba jeden deň, takže sme sa nedostali hlbšie do údolí, ktoré odbočujú zo Sary Jaz smerom k čínskym hraniciam. Možno nabudúce.

Karakol – Barskoon – Tosor – Naryn

Južné pobrežie jazera nevyzerá tak rezortne, v dedinkách nie je toľko hotelov. Vo viacerých sa ale nachádzajú dielne na výrobu júrt, ktoré je možné navštíviť. My sme sa pozreli do jednej dielne v mestečku Barskoon. Jurty z tejto dielne vyviezli do rôznych krajín, viaceré aj do USA.

Neďaleko dediny Tosor sa nachádza Skazka kaňon, alebo Rozprávkový kaňon. Zvláštne erodovaná červená hornina je tvarovaná do rôznych útvarov. Najzaujímavejšia je vraj prechádzka týmto kaňonom pri západe slnka.

Ak sa z oblasti Issyk kul chcete dostať do hlavného mesta susedného regiónu Naryn, väčšinou sa tam cestuje obchádzkou cez mesto Bokonbayevo alebo výraznou obchádzkou cez celoročne udržiavanú cestu cez mesto Kočkor. My ale volíme prechod cez jeden z najťažšie zdolateľných horských prechodov cez sedlo Tosor 3882 mnm (pereval Tosor). Väčšina autopožičovní radí tento horský prechod medzi zakázané, ale my sme si vybavili výnimku. Varovanie, že aj koncom júna môže byť sedlo pod snehom sa nakoniec nepotvrdilo, ale aj tak to bol veľmi náročný prejazd, na ktorom sme počas celého dňa nestretli nikoho, okrem jedného ambiciózneho cyklistu a niekoľkých pastierov so svojimi stádami.

Naryn – Ak Muz – Kel Suu

Jazero Kel Suu patrí medzi najkrajšie jazerá v krajine. Tiež sa však nachádza v hraničnom pásme v Čínou, treba teda vybaviť povolenie na vstup.

K jazeru sa dá dostať z Narynu dvomi cestami, jedna je zlá a tá druhá ešte horšia. Tá zlá má veľký kus asfaltového povrchu, ale je podstatne dlhšia, tá ešte horšia je takmer celá štrková a ešte aj prekonáva vysoké sedlá a obchádza vysoké horské pásmo. Na oboch trasách je vojenská kontrola, takže bez povolenia sa k jazeru skutočne nedostanete. V ľudoprázdnej krajine vás budú sprevádzať iba stáda oviec, kôz, jakov a množstvo drzých svišťov, ktoré vám budú prebiehať cez cestu, ako keby to bol ich adrenalínový šport.

Kel suu je neopísateľne krásne. Smaragdovo zelené jazero zovreté vysokými skalami ktoré akoby kolmo vyrastali priamo z vody, ako ostré tesáky. Väčšinou sa k jazeru dá dostať z jurtového kempu tak, že si od domácich prenajmete koníky. Ak sa Vám chce, dá sa to aj pešou turistikou poldenným výletom. Ak ste veľmi zručný offroadový jazdec, dá sa k jazeru dostať na terénnom aute, ale cesta je veľmi náročná, hlavne jej posledná časť, takže ak nemáte v náročnom teréne natrénované, voľte radšej koníka.

Niekedy sa z neznámych príčin stane, že voda z jazera zmizne, tak ako sa to stalo napríklad v Októbri 2018. Vyschnuté dno jazera nie je také atraktívne ako vodná hladina. My sme mali šťastie, jazero sa od októbra predchádzajúceho roka stihlo zasa naplniť vodou. Ako vysoko v horách – Kel suu sa nachádza vo výške cez 3500 mnm - treba brať do úvahy, že počasie sa môže radikálne zmeniť z minúty na minútu. Nás od jazera vyhnala spúšťajúca sa búrka. Do rána boli okolité skaly pokryté snehom.

Ak nechcete kempovať na divoko, ubytovať sa dá v jurtovom kempe. Prijateľná cena (cca 16 eur na osobu a noc vrátane večere a raňajok), dobré jedlo, príjemní prevádzkovatelia. Ak hľadáte murovaný hotel, zabudnite ;)

Kel suu – Tash Rabat – Naryn

Z asfaltky v smere od čínskych hraníc v smere na mesto Naryn je možné spraviť si asi 15 km odbočku k dobre zachovanému karavanseraju Tash Rabat. Budova z časti zapustená do priľahlého kopca je spomienkou na obdobie Hodvábnej cesty. Ak by bola mrežová brána na vstupe zamknutá, zakrátko k nej z neďalekej skupinky júrt pricupká pani s kľúčom a za drobný poplatok vás nechá pomotať sa v interiéroch.

Naryn – Kazarman – Jalal Abad – Osh

Ak sa niekto dostane až do Narynu, je to väčšinou kvôli tomu, že sem prišiel od jazera Song Kol, ktoré je jedným z hajlajtov pre väčšinu ľudí, ktorí do Kirgizska prídu. Vysokohorské jazero je určite nádherné, ale my sme celkom saturovaní zážitkami z Kel suu. Máme pocit, že nemusíme vidieť všetky jazerá. Pokiaľ človek nepotrebuje doplniť zásoby jedla a paliva, obzrieť si miestnu pôsobivú novú mešitu alebo sa prihlásiť na miestnu pobočku Stredoázijskej univerzity, tak v Naryne nie je veľmi čo robiť. Aj my vyrážame smer Kazarman, aby sme sa cez Kazarmanské hory dostali až do mesta Jalal Abad a následne do mesta Osh.

Väčšinou sa turisti do Osh dostávajú po pomerne pohodlnej asfaltke priamo z hlavného mesta Biškek, ale my to chceme zobrať cez hory. Cesta si vyžaduje značnú dávku trpezlivosti, pretože štrkový povrch je ujazdený do odpornej rolety, ktorá vytriasa skrutky zo závitov a platničky z chrbtice. Ale pohľady na okolité hory a údolia jednoznačne stoja za to.
Keď sa prehupneme cez sedlo Kazarman do provincie Jalal Abad, krajina naberá výrazne viac poľnohospodársky vzhľad. Polia, sady s ovocnými stromami, dokonca vinice. 80 km od mesta Jalal Abad sa nachádza dedinka Arslanbob – miesto pre nadšených turistov ale aj pre tých, ktorí si chcú užiť prechádzku v rozsiahlom starom orechovom sade. Je to jedna z hlavných destinácií pre tých, ktorí si dajú tú námahu, aby sa na juh vydali.

Osh ako mesto nás až tak veľmi neoslovil, pretože je to proste nervózne mesto s chaotickou dopravou, ulicami plnými miestnych ale hlavne turistov, ktorí chcú navštíviť miestny vyhlásený bazar, alebo niektoré z múzeí, prípadne posvätnú horu Sulamain Too. Aj keď je to najstaršie mesto v krajine, nemáme chuť sa tu veľmi zdržiavať.  Pre nás to bola v podstate len zastávka na ceste na absolútny juh krajiny, kde sme sa chceli dostať pod sedemtisícovku Pik Lenina. Keďže sme mali v pláne pokračovať ďalej do Tadžikistanu, využili sme Osh na zmenu peňazí na tadžickú menu.

Osh – Sary Tash – Pik Lenina

Z Osh vyrážame cez Taldyk Pass (3615 mnm) na juh krajiny do mestečka Sary Tash. Je to posledné mesto, ktoré stojí za zmienku či už v trase na juh do Tadžikistanu alebo smerom na východ na čínske hranice. Posledná čerpacia stanica, posledné potraviny, aj keď nie veľmi dobre zásobené, posledný bankomat.

Odbočujeme na západ a smerujeme do dediny Sary Mogul. Z nej vedie neoznačená cestička priamo na juh do hôr na hraniciach s Tadžikistanom. My sa vydávame do jurtového kempu, ktorý sa nachádza pri jazierku Tulpar. Na druhej strane rokliny sa nachádza niekoľko ďalších kempov, ktoré však pozostávajú viac zo žltých stanových buniek než z júrt. Tieto kempy sú určené skôr pre tých, ktorí majú v pláne vydať sa na zodpovednú turistiku, alebo priam až výstup do niektorej z úrovní výstupu na Pik Lenina. Hovorí sa síce, že je to naľahšie dosiahnuteľná sedemtisícovka na svete, ale ani to nás nevydráždilo natoľko, aby sme sa o takýto počin pokúsili. Výstup si vyžaduje seriózne lezecké schopnosti, kvalitnú výbavu, aklimatizáciu a všetko čo súvisí s horolezeckým výstupom. Na to nemáme ani náhodou, nám stačí pokochať sa výhľadom na zasnežený Štít Lenin a užiť si atmosféru vysokohorského prostredia. Keďže jurtový kemp je vo výške 3500 metrov, je určite vhodné sa aspoň mierne aklimatizovať pred tým, než sa tu rozhodnete stráviť noc, aby ste predišli problémom so začínajúcej výškovej choroby. Za pekného počasia je priamo z kempu absolútne úchvatný výhľad na Pamír Alay, ktorého súčasťou je aj Pik Lenina. Do Lenin Pik Base camp na druhej strane rokliny je to asi 2 km prechádzka – v tejto nadmorskej výške rátajte tak 30 minút chôdze. Ubytovanie v CBT kempe pri jazere Tulpar je podstatne lacnejšie, ale poskytuje aj menej technických vymožeností (v Lenin Pik Base Camp dokonca v sezóne prevádzkujú aj vykrývač pre mobilné telefóny).
Pre nás bol Jurtový kemp pod Lenin Pik najjužnejším a zároveň najvzdialenejším miestom, ktoré sme v Kirgizsku navštívili. Vrátili sme sa do Sary Tash, dotankovali doplna a pokračovali sme na juh do Tadžikistanu cez Kyzyl Art pass vo výške 4280 mnm. O Tadžikistane (konkrétne o GBAO oblasti, čiže Pamíre) inokedy.

Západná časť Kirgizska je pomerne málo navštevovaná, ale určite jedným z najkrajších miest je jazero Sary Chelek. Ďalším pekným miestom je jazero nad priehradou Toktogul. Nie je síceň ukryté medzi kopcami, ale aj tak poskytuje veľa krásnych miest na kempovanie nadivoko.

Pri návrate do Biškeku sme ešte zvažovali návštevu národného parku Ala Arča asi 100 km na juh od hlavného mesta, ale nakoniec sme sa rozhodli toto miesto vynechať. Pri rozhovore s turistami z Poľska, ktorí tam boli predchádzajúci deň nás uistili, že sme spravili dobre, že sme tam nešli, pretože celé údolie je preplnené turistami a že tam mali problém vôbec nájsť tiché miesto na postavenie stanu. Je to pekné miesto, ale príliš populárne medzi domácimi aj turistami, ktorí prídu iba na pár dní a chcú si spraviť aspoň nejaký trek.

Posledný pol deň venujeme prehliadke Biškeku.